2018 Jordánsko

10.3.-20.3.2018

Jordánsko

účastníci zájazdu:

rodina D.   2 dospelí + 2 deti

rodina J.    2 dospelí + 2 deti

rodina M.   4 dospelí + 2 deti 

1.deň

Náš výlet do Jordánska započal  Krakove, kde sme na letisku nechali auto. Nevyhli sme sa počiatočným komplikáciám,  Sise zhabali pleťové mlieko, spray na vlasy, nožík a Lenke celú zásobu alkoholu. My sme úspešne zdopovali Toma Paralenom a Ibuprofenom, teplota mu klesla, na letisku ho odbavili aj s neprítomným skleneným pohľadom. No Ryan Air nedodáva v cene letenky už ani len ten blicí pytlík, takže niekde nad Maďarskom som mu miesto toho dala svoj klobúk.

Let trval 3,5 hodiny, letisko v Eillate je malé a sparťanské. Shuttle busom sme sa asi po 45 min. dostali na izraelsko - jordánsku hranicu kdesi v púšti, kde prebiehal zložitý proces kontroly všetkého možného, vrátane zoomu nášho foťáku. Po troch hodinách sme (ľahší o 100 euro za výstupný poplatok z Izraela) nasadli do nekresťansky drahého taxíka konečne smer Aquaba, hotel GoldenTulip.

Na recepcii sme pozdravili "hello" a zľakli sme sa, že recepčný má hlas jak mutujúci Alice Cooper, ale bol to obrovský papagáj. Kým sme sa ubytovali, deti ho úspešne naučili mňaukať a nadávať turistom „pako“.

Hodili sme batohy a hneď vyrazili do mesta, dominantou Aquaby je samozrejme mešita, ktorá sa pravidelne hlásila plechovým hlasom. (dokonca na strope hotelových izieb sú nálepky, kde je ružica so svetovými stranami a červenou šípkou je označený smer na Mekku.)

V uliciach Aquaby je okrem stravovacích zariadení aj veľa holičstiev, kde si za presklenným výkladom dávajú vylepšovať frizúry, fúzy a brady miestni moslimovia. Chudery ženy, vyzerá to tak, že tie si vlasy nestrihajú ani nefarbia...alebo to robia niekde v podzemí v ilegalite...

Pláž je typická, mestská, kúpu sa ale len muži a deti, ženy patrične zahalené sedia na deke a robia full servis fajčiacim mužom.

Po náročnom dni sa ozval hlad, takže sme zapadli do príjemnej hospůdky a objednali si gastro zážitok. (Pre upresnenie: Aleš, ktorý bol Jordánsku pred rokom, nadával na miestnu kuchyňu, že furt pita, vajco na tvrdo a hummus a že schudol 3 kilá:-)

Takže my dospelí sme začali kadejakými dobrotami z mletého mäsa na grile, plnený pita chlieb, grilovanú zeleninu, ja som si dala krémovú sea food polievku a tabouleh a deti klasika – pizza a hranolky.

Za zmienku stojí tabouleh, keď som ho robila doma, Robovi sa zdal kyslý,  pomer kuskus:zelená vňať bol 5:1. Tu v Jordánsku bol teda o dosť kyslejší a pomer bol 1:20:-)

V podstate kyslá kopa vňate :-) Grilovaná zelenina bola tiež iná, niektoré kusy vyzerali jak uhlie, keď sa rozbila tá čierna škrupina, vo vnútri bola šťavnatá zelenina.

Večer sa zavŕšil šíšou a neskor i kalvados párty , ktorej som sa bohužiaľ nezúčastnila...

2.deň:

Wadi Rum

Ráno chlapci vyzdvihli autá a vyrazili sme do Wadi Rum, kde nás čakali sprievodcovia s džípmi. Dali nám výborný beduínsky sladký čaj.

Prvá zastávka bola Lawrencov prameň. Najmladší účastníci tu absolvovali malú prechádzku na ťavách. Potom sme začali liezť k prameňu po skalách. Tom vyliezol až hore, my s Danom sme zostali asi 30 metrov pod ním a pozorovali kozy, ktoré skackali po skalách.

(Lawrence bol anglický dostojník, ktorý za prvej svetovej vojny zjednotil arabské kmene v povstaniu proti Osmanskej ríši. 
(Pred cestou do Jodánska sme zhliadli film z roku 1962 „Lawrence z Arábie“, dostal 7 Oscarov, trvá 216 minút :-)

Druhá atrakcia bola piesočnatá duna. Štveranie bolo zábavné, člověk urobil tri kroky hore a zaboril sa o dva kroky naspäť. Decká neúspešne surfovali a kotúľali sa dole, až mali piesok úplne všade, vrátane očí. Polovica deciek potom nemohla nájsť topánky a ponožky.

Nasledoval obed – šaláty, hummus, rozmixovaný baklažán – výborný, tuniak z konzervy a zelenina so šťavou, čaj.

Pokračovali sme na malý oblúk, Tom nás vyfotil zdola, lebo mu vyschlo na púšti v krku a nemohol ďalej… Ďalší, väčší oblúk vyzeral veľmi strmý, ale zozadu boli v skale vytesané zárezy, smerovali došikma, takže sa po nich dalo krásne vyliezť.

Pokračovali sme k zaujímavému úkazu – miesto, kde sa stretáva červený piesok so svetlým, hranicu tvorí ostrá línia. Vzniká tak, že svetlý piesok je ľahší a nafučí tam zdiaľky na ten červený.

Posledný bod programu bola „chicken rock“. To je útvar, ktorý stojí na dvoch nožičkách. V okolí su všelijaké deravé skaly, Dan si vždy nájde nejakú, do ktorej zabivakuje:-) Najlepšie s tabletom v ruke!

Ostatné deti sa zabával tým, že hádzali šutre do otvorov v skalách. Medzičasom zapadlo slnko a prášili sme do kempu. Kemp je v ohraničený skalami, má len úzky vstupný koridor. Ubytovali sme sa v stanoch, bola tam aj „vonková“ kúpelňa a veľký stan, ktorý slúžil ako spoločenská miestnosť, na zemi boli koberce a uprostred veľké ohnisko. Večera sa nám piekla v zemi. To sme boli prekvapení, keď dvaja beduíni prišli ku kope piesku, odhrabali ho, pod ňou bol deka a pod ňou veľký hrniec, v ktorom bol trojposchodový pekáč. Jedno poschodie boli kuracie stehná, ďalšie cuketa a mrkvy, ktoré vyzerali ako klobásky. Podávali k tomu ryžu, pita chlieb, gule z mletého mäsa a šaláty.Všetko bolo úplne mňam. Beduín hral na citaru, Dominik na bubon, vonná tyčinka voňala, na ohni beduínsky čaj, medzitým kololoval kalvados a slivovička, atmosféra dokonalá!

Dali sme aj krátku prechádzku pred kemp a užívali sme si ticho a absolútnu tmu.

V kempe mi Robko položil najbizarnejšiu otázku našej dovolenky :“Kľúče od apartmánu chceš?“ :-)))

Sisa: Životní výkon – výlez na veľký oblouk, uf. Aj som sa zapotila. Jsem na sebe pyšná!

Lenka: Připadá mi, že dnešek bylo to nejkrásnější – poušť, hory, lezení, srdeční beduíni, opět úžasné jídlo. Teď odpočívám při zvuku citary a je to „boží“, neopakovatelné!

Robko:Úžasné, ako moderná technika prenikla do púšte, off-road autá, ktorým chýbajú masky, zrkadlá a svetlá a nákladný priestor upravený pre turistov, s ktorými uháňajú o 106 po púšti. Všade samé červené kopce, úžasné scenérie, proste večná púšť. Večer u beduínov úžasný. Najlepší boli chlapci, s čelovkami po púšti a potom „tatííí, já se bojím!“

3.deň

Noc bola hektická. Keďže stan je rozdelený na jednotlivé „apartmány“ len plachtou, je počuť úplne všetko.. Ani som nestihla zaspať, keď si nejakí magori odvedľa nastavili budík na 4:30. Tak sme na nich začali pokrikovať, až sme cez plachtu zistili, že tam vobec niesú a asi spia pod širákom. Čakali sme, či sa ten pípajúci mobil nevybije, ale on mrcha pípal až do rána. Tak aj keď som to vobec neplánovala, vydala som sa s ostatnými na východ slnka o 5:30. Až slnko spoza skaly vyliezlo, postupne osvetlilo všetky skaly na červeno, nádhera. 
Pomotali sme sa okolo, skúmali stopy zverstva v piesku, kým sme zišli dole, podávali raňajky. Okrem humusu a vajec natvrdo sme mali aj hnedošedý magľajz z baklažánu, ktorý chutil výborne. Tiež syr, ktorý chutil ako riedka feta, pomazala som si ním pitu a navrch čierne olivy, bolo to výborné.

Rýchlo sme sa zbalili a hop na džíp.V turistickom centre sme prebalili veci, hodili do nášho auta a šli sme si vybrať výlet. Zdatnjší členovia výpravy šli na hiking, ale my s chorým Tomom a 6-ročným Danom by se to asi nedali, takže sme si vybrali výlet džípom číslo dva – do západnej časti púšte. Vyfasovali sme starú rozbitú Toyotu, ktorá sa na každom kopčeku zasekla, museli sme zacúvať a s veľký rachotom znovu do kopca. Myslím, že to embryo v mojom bruchu malo veselé dopoludnie!

Prvá zastávka bola piesočná duna so skalou hore - foto pauza, ďalšia bola Lawrencov dom, teda pár riadkov kamenných kvádrov pri skale.V stánku vedĺa sme si dali čaj, zakúpili suveníry Made in China a nechali si pomaľovať ruky hennou. Ďalej sme fičali cez kaňon – to bola cesta medzi veľkými piesočnatými skalami, niektoré aj niečo pripomínali, ale už si to nepamätám. Posledná zastávka bola skala, kde je vytesaný portrét Lawrenca. Našla som tam aj pekný kameň, rovnaký, ako predávali v stánkoch za dve evri!

Pokračovali sme ďalej, auto vyzeralo, že sa už rozpadne, ale nerozpadlo sa, dokonca náš sprievodca nechal šoférovať aj Roba...

Keď sme sa blížili k centru, auto sa naraz úplne zaseklo. Všetky džípy nás obchádzali z oboch strán a fotili si nás ako atrakciu. Jeden tlustý turista nám povedal : „Good sleeping!“

Ale náš šofér v dlhej bielej košuľke bol vyrehlený, tak až také vážne to nebude. Stopol iného maníka, vytiahli nejaké káble a už to bolo.Je z toho super fotka!

Z púšte sme pokračovali do Wadi Músa, město při Petre. Cesta ubehla rýchlo, okolo samá pustatina a púšť, občas malá dedinka, domy sú jednoduché, pieskovej farby, možno aj mali fasádu kedysi farebnú, ale teraz sú všetky rovnaké....Jediná odlišná budova je mešita, nielen tým, že má minaret a kupolu, ale odlišuje sa aj farebne, často je biela, ale boli aj zelené, so zlatou kupolou.Na vrchu minaretu sú 4 ampliony, každy na jednu svetový stranu.

Wadi Musa je v kopcoch, uličky sú pekelne úzke a strmé. Nakoniec sme našli hotel, rodina M. dorazili hoďku po nás. Vysprchovali sme si piesok zo všetkých telesných otvorov a pórov, zjedli Express menu zohriate pod pedným sklom auta a vyrazili na nočnú Petru.Od vchodu svietili každých 10 metrov lampášiky z papiera, zaťažené pieskom, vo vnútri sviečka. Sík (koridor k Pokladnici) bol tým nádherne osvetlený, steny sa mihotali ako živé, tiene a svetlá blikali, bolo to nádherné. Dany bol už unavený, tak šiel pomalšie, Robo s Tomom boli už v nedohľadne, takže keď sme dorazili před Pokladnicu, Dan sa zvalil na štrk a okamžite zaspal. Našťastie som preňho ukoristila kus rohože. Pred Pokladnicou

boli lampáše nahusto, takže bola osvetlená až po strop. Hrali tam hudobníci na citaru a flautu, spievali, podávali nám horúci sladký čaj, pohodička.

Na konci programu sme mali všetci naraz vyfotiť Petru, takže to vyzeralo ako laser show. Osvetlili ju aj viacerými farbami, modrou, fialovou, akurát som si hovorila, že už to pomaly asi končí a mojich dvoch chlapov nikde...Keď začali baliť rohože a nabehla upratovacia čata, už som si hovorila, že to nevyzerá dobre. Asi ťažko by som odniesla 30-kilové spiace decko domov. A mobil som si samozrejme nezobrala. Tak som šla za rangerom, že sme sa stratili, ten niekam zatelefonoval a povedal mi, že ma moji chlapi čakajú na bráne a že sa nemám báť. Tak som sa teda nebála, ležala s Danom na lavičke a mala som celú Pokladnicu pre seba!

Pozbierali lampáše spred Pokladnice, naložili nás do džípu a šli sme cez Sík. Dan sa zobudil a robili naňho srandičky, že všetko zhasli a bu-bu-bu.Mne hovorili „My queen“ a Danečkovi „Holly name“. Lampášikov bolo 1500 a rozkladali ich 6 hodín, zbieranie trvalo kratšie:-) Pár chlapcov urobilo vždy kopu z 10 zhasnutých a jedného osvetleného a tie kopy potom zbierali chlapci z nášho džípu.Ku vchodu sme dorazli asi o 23:00, kde nás čakal zbytok rodiny, Tom sa mi pochválil, že vyžobral jeden dinár a šli sme domov:-)
Celou cestou sme sa z toho strašně rehlili. Nakoniec to dopadlo najlepšie, ako mohlo, v podstate všetci sme mali zážitok, Tom sa vžil do kože žobráka, ja som mala Petru pre seba, Dany nemusel šľapať a Robko prebehol Sík celkom 4 krát:-)

4.deň 

Raňajky zase to isté, humus + baklažán, vajcia, pita, syr a zelenina, olivy a chalva s pistáciami. Daneček úspešne poraňajkoval 6 koliesok uhorky. O siedmej sme vyrazili na parkovisko pri Petre. Budova na vstupe je krásna a moderná, odbavovanie fronty rýchle. Preleteli sme Síkom, je to kilometer a pár metrov. Steny sú vysoké 200 metrov a koridor je úzky 5 metrov, niekde aj menej. Na stenách boli kedysi reliéfy, zachovali sa ale len zbytky, pri troche obrazotvornosti šlo rozoznať ťavy.

 Pokladnica (Al Khazneh) bola postavená medzi 2.-1.st.p.n.l. je impozatná...Je vysoká 43 metrov a široká 30 metrov. V strede hornej časti údajne egyptský faraón uložil do urny poklad a preto sú okolo tejto časti diery po oštepoch a po guľkách.

Pokračovali sme ďalej doprava k amfiteátru, kde noha Rimana vkročila, tam musí byť amfiteáter!

Po celej Petre su všakovaké väčšie a menšie diery, sú to skoro všetko hrobky, obyvatelia totiž žili kedysi v stanoch, teraz tie diery slúžia aj ako parkovacie miesta :-)

Potom sme zabočili doľava a strmo do kopca, na vrchu je obetná plošina s krásnym výhľadom. Ďalej smer kláštor, ale cestou sme museli nakŕmiť stádo kobyliek (našich detí), tak sme zakotvili s tým, že zakúpime hranolky, no zistili sme, že je to nieje žiadny fast-food, ale reštaurácia jedz koľko chceš za 17 džedajov. Bolo to sice pekelne drahé, ale nakoniec vynikajúce, dala som si asi 6 druhov šalátov, všetky boli skvelé. Najlepší bol s čiernymi sezamovými semienkami. Daneček ( ktorý fungoval od rána na 6 krúžkoch uhorky) si dal asi polovicu kurčaťa, Tom rybu vo vynikajúcej smotanovej omáčke s ryžou, chlapi všelijaké grilované mäsíčka , dezerty boli úžasné, želatínové pudinky, buchty s pistáciami, čokoládové zákusky, no kulinária úplná. Keď už sme nevládali natlačiť do seba ani gram jedla, vyslali sme každé decko po jedno jabko a pokračujeme ďalej.

Deckám sme objednali oslíky, niežeby to nezvládli, ale strašne to chceli:-) Po ľavej strane sme šli okolo pekne zachovalej leviej hrobky.

Kláštor (Al-Dér) je nádherný, je vysoký 45 metrov a široký 50 metrov, naskor to bola hrobka, ale podľa krížov, ktoré v vnútri našli sa teraz volá kláštor...sadli sme si do čajovne a kochali sa, zaslúžená vizuálna odmena.

Pokračovali sme ešte vyššie na dve vyhliadky, jedna s názvom „ best view in Petra“, je vidieť na skalnaté údolia a až do Palestíny. Chlapci samozrejme oplývali prebytočnou energiu a aj naďalej vyliezli na každý šuter a zaliezli do každej „džuzny“.

Naspäť sme zbehli rýchlo a k východu z Petry sme šli po kolonáde. Keďže bolo už skoro 17:00, decká zase škemrali, tak na Sík sme na tajňačku kúpili oslíky (na Sík majú monopol koniari, osliari tam nesmú, holt monopol alá Petra:-) (inak koč s koňmi na tie dva kilometre stojí nehoráznych 40 džedajov!)

Koniari nalákajú turistov na to, že kone sú v cene vstupenky a potom chcú díško na stravu pre koňa. Všude stejné, si turista, tak cvakaj.

Večer sme si chceli dať expres menu, ale recepčný je úplne neschopný dodať nám plynovú bombu, ktorá pasuje na náš varič..Tak sme vyrazili na grilované kuratá na ulici, kde sa okolo nás motali potulné mačky, čo sa ukázalo ako nezabudnuteľný zážitok našich detí z Jordánska – kočičí restaurace:-)

Ďalši nezabudnuteľný zážitok mali dospelí chlapci, keď zistili, že sa tu nikde nedá kúpiť alkohol! Zásoby z domu sú dávno fuč, tak sa sedelo při nealkoholickom pive!

Recepčný zohnal bombu, ale nepoužiteľnú... prvýkrát som videla Aleša, jako sa s niekým háda, miesto „no“ hovoril „nein“ a bolo to veľmi zábavné. Nakoniec tú zlú bombu musel aj zaplatiť. No ale čert to vem, aj horšie sraty člověk musí v živote prežiť.

Inak hotel nič moc !
link na hotel Al Anbat

O Petre

V 6.st..n.l. sa tu usadil kočovný kmeň Nabatejcov zo západnej Arábie. Boli úspešní obchodníci, obchodovali s Mezopotámiou, 500 rokov budovali Petru, najväčší rozkvet zažila ríša za kráľa Arétu IV.(9 p.n.l. - 40 n.l.), okolo roku 62 p.n.l. žilo tu 30 000 ľudí. Sík bol strategický koridor, ktorý město chránil. Vytvorili sofistikovaný systém vodných kanálov, ktorý možno vidieť aj dnes – po stenách Síku. Mali dokonca aj písmo, predchodcu písma arabského. 
Za vlády nabatejského kráľa Rabbela II. obchodný vplyv slabol z dovodu zmeny obchodných trás. (Hodvábna cesta) Ako je zvykom, keď sa niekomu darí, prídu dobyvatelia, v tomto prípade Rimania. Najprv im za mier platili, ale vojne sa aj tak nevyhli, v r.31 p.n.l. Rimania dobyli väčšinu nabatejského územia. Prestavali nabatejské divadlo na amfiteáter pre 8500 divákov. Mnohé stavby z tohoto obdobia majú rímsky vplyv – kúpele, široké ulice so stĺpmi.

Ďalšim obdobím v histórii Petry bolo byzanstské, bola sídlom biskupa a veľa hrobiek a nabatejských stavieb prestavali na kostoly.

Mesto bolo zničené viacerými zemetraseniami, prvé bolo v r.363 a druhé v 551, kedy bola zničená väčšina stavieb. Počas moslimskej invázie v 7.storočí bola Petra už len rozpadnutou dedinou.

Od roku 1189, kedy Saladín pokoril križiacke hrady až do 19. st. Petru poznali len miestni beduíni, potomkovia Nabatejcov, ktorí existenciu Petry úspešne tajili před cudzincami.

Novodobý objav Petry sa datuje do roku 1812.

5.deň 

Ráno sme zbalili, naložili auto a pokračovali do Petry. Dnes máme v pláne vyliezť od amfiteátru nad Pokladnicu. Cestou sme zastavili na kráľovských hrobkách, sú krásne zachovalé. Schody hore boli nekonečné, Dany mlel z posledného, ale našťastie ostatní chlapci ho motivovali k lepšiemu výkonu:-) Hore bol stan, každý dostal kolu za odmenu a my dospelí sme mali za odmenu nádherný výhľad na Pokladnicu pod nami.

Týpek zo stanu nám ponúkol, že namiesto 1,5 hodinového šľapania dole nám ukáže cestu za 10 minút. Za 40 „džedajov“!!! Tak to ani náhodou, tak nakoniec že za desať. Tak sme šli. Vraj to zvládol aj 150 kilový Američan. No keď sme videli tu strmú kamennú ryhu pod nami, tak som tomu úplne neverila. Týpek ale presne vedel, na ktorý kameň šľapať a cez jednu štrbinu v skale sa celý natiahol a my sme preliezli cez neho. Kamene sa nám sypali pod nohami a bolo to super. Dali sme mu 14 šušňov, že akí sme štedrí, no ale on zanadával a šiel zase hore.

V návštevníckom centre sme zhliadli múzeum a pokračovali ďalej na sever.

Naším cieľom bol hrad Schobak, 900 rokov starý križiacky hrad. Je už celkom schátralý,ale platil nám tam Jordan pass. Je tam úžasná stará chodba, ktorá vedie von z hradu.

Je ukrutne dlhá a schody sú vyšúchané tak že je to jedna veľká kĺzačka. Deti z toho mali úžasnú srandu.Na konci chodby je komín s rebríkom a poklop, tak sme dúfali, že sa bude dať otvoriť, pretože šplhať hore by bolo fakt za trest. Vylezli sme hore rebríkom z takej akoby studne a vyzerali sme ako z cementárne.

Večer sme dorazili do dedinky Dana v prírodnej rezervácii Dana. Skoro všetky budovy sú kamenné, 800 rokov staré. Kamenné chpodníky, schody, terasy,múriky. V našom apartmáne boli presklenné steny, ktoré odhaľovali staré múry a átria, bolo to aj osvetlené. Bohužiaľ v zime je tam asi väčšia vlhkosť, takže všetko smrdelo zatuchlinou. Vetrali sme cez všetky okná a spali pod všetkými dekami oblečení. A aj tak bol smrad brutálny. Našťastie tam neboli plesne, J.sa kvoli tomu museli presťahovať. Večer sme si dali jedlo za 7 šušňov na osobu v podobe rautu. Najlepšia bola zelenina, smažené karfioly, baklažán...

6.deň

Ráno zase zbalené, ale v tomto ospalom mieste aj recepčný musel vyspávať, tak sme po krátkej rannej prechádzke na terase pili jeden čaj za druhým, až sme sa konečne dočkali. Nad dedinou sme zastavili hore na vyhliadke a vyfotili si rozľahlé údolie okolo. Po ceste smerom k Mŕtvemu moru sme absolvovali návštevu Lótovej jaskyne. Tento kus zemegule je pratkaný viacerými biblickými príbehmi. Lótova žena sa premenila na soľný stĺp, keď sa obzrela pri úteku pred skazou Sodomy a Gomory. Lót ptom žil s dcérami v jaskyni, mal s nimi i deti. 
Inak Sodoma a Gomora naozaj ležala niekde na juh od Mŕtveho mora. Jeho skaza nastala pravdepodobne vďaka nestabilnému geologickému podložiu, kedy z podzemia po zemetrasení začal prskať asfalt a horľavé plyny.

Pred jaskyňou asi v 6.st. Vybudovali krásnu kaplnku vyzdobenú byzanstkými mozaikami. Tie vystavujú aj v múzeu pod jaskyňou.

Podvečer sme dorazli k Dead Sea Spa pri Mŕtvom mori. Na vstupe nám skontrolovali podvozok auta na výbušniny a potom nám skenovali batohy. Rodine pred nami zabavili mäso v skleničke. Naše Express menu našťastie neodhalili!

Hodili sme batohy, vytiahli plavky a šup do mora. Je to fakt srandovné, akokoľvek ležíš, či na chrbte, či na bruchu, nohy furt vyplávajú von. Je absolútne nemožné chodiť po dne.

A strašne všetko štípe, spálený krk, zaparený zadok a oholené podpazušie:-) Keď ti prskne voda do oka, tak musíš ihneď von, lebo máš pocit, že oslepneš. Dany, náš ekzematik sa ponoril a v momente začal ryčať, že ho všetko štípe. Tak sme skúsili jednu hrsť čierneho bahna, neprešlo to, Dany skončil v sprche a potom v hotelovom bazéne.

My sme dali dve bahenné kolečka a tiež sme mali dosť.

Mŕtve more má salinitu 31%, vodou je zásobované z rieky Jordán. Bohužiaľ jeho hladina ustupuje, v r.2000 siahalo až k hotelu, teraz je 100 metrov ďalej... Pláž bola celkom sparťanská, asi nemá cenu to nejak zveľaďovať, keď za pár rokov tam asi žiadne more nebude... Navyše čokoľvek príde do styku s vodou, je pokryté kryštalickými bielymi vrstvami.

Na pobreží sú aj vrstvovité usadeniny, kde sa strieda vrstva soli a vrstva hliny.

Večer sme hrali bojovú hru, ako usadiť 8 dospelých ľudí na balkón o rozlohe 2,5 m2:-) Hra pokračovala ďalej, keď chlapci zistili, že v hoteli fľaša vína stojí v prepočte 1000 korún a jordánska anýzovica za 30 šušňov sa nedá piť. Tak ďalší nealko večer:-)

7.deň

Raňajky v hoteli boli luxusné, tak sme si to náležite vychutnali. Dany si dal až polovicu lievanca a buchtu. Dali sme ešte dve kolečká ( more + čierne bahno ) a pokračovali naspäť na juh s odbočkou na hrad Karak. Leží strategicky na polceste medzi Schobakom a Jeruzalemom, patrí medzi najslávnejšie jordánske pamiatky a najslávnejší križiacky hrad vobec. Hrad dobyl v r.1183 Saladín.

Nachádza sa samozrejme na kopci, je odtiaľ nádherný výhľad do okolitých údolí, ktoré su tu v kontraste s ostatným vyprahlým Jordánskom zelené, drží sa tu viac vlhkosť.

V hrade bol kedysi aj mešita. Sú tam krásne zachovalé miestnosti a arkády. Při jednej sme našli kešku !

Cestou sme zastavili v stánku při ceste a nakúpili dve tašky ovocia a zeleniny skoro zadarmo. Ľudia sú tu milí a ochotní, keď sme chceli kúpiť pitu, bolo nás veľa, tak domorodec odbehol k sebe domov a predal nám vlastný chlieb.

Dorazili sme do Aquaby za tmy a vyrazili do centra, úkol znel jasně: nájsť Liquor Store. Podarilo sa a všetci boli šťastní! Aby sa nepovedalo, navštívili sme ešte veľký obchod s cukrovinkami, aby si užili i deti. Baklavové a chalvové zákusočky sú príšerne sladké, člověk zje dvojcentimetrový kúsok a má pocit, že skončí v glykemickej kóme.

Ubytovali sme sa v Bedouin Garen Village, to sú také chajdičky natrené pestrými farbami, pospájané schodmi a terasami, dole je bazén, fajčiareň a potápačské centrum.

8.deň

Ráno Ríša a Robo vyrazili na ponor k tanku ( o tom som myslela, že napíše Robo, ale nenapísal nič:-(

My ostatní sme sa prešli k pláži, strašne tam fúkalo a voda bola studená. Tak sme si všetci požičali neopreny, až sa recepčný rehotal, že či sme z Jamajky:-)

Ja som sa doň nemohla narvať, sice som len v 11. týždni, ale brucho mám jak balón. Každopádne, do vody som nevliezla ani s tým neoprenom, našťastie chlapci trochu pošnorchlovali, Daneček videl aj Nema. Zbytok dňa sme strávili ničnerobením pri bazéne, voda bola ľadová evidentne aj v ňom, decká mali kompletne fialové pery a drncali zubami.

Podvečer sme vyrazili do Aquaby za účelom nákupu a za účelom gastronomického poznávania. Chlapci úspešne poznávali Boloňské špagety, my sme si dali krémovú polievku s morkými plodmi, mango šejk a kophta tahini – typické arabské jedlo – placka z mletého mäsa, pokrytá plátkami zemiakov a zaliata tahini omáčkou. (tahini pasta sa pridáva do hummusu, je to strašne sýte) Bolo to výborné. Rodina M. Si dala obrovský tanier grilovaného mix – mäso a zelenina.Chlapci nakúpili pivá a whisky.

Miestny trh bol pestrý, Robko zakúpil krásnu šíšu, asi meter vysokú. Mali tu aj nechutne vystavené polovice vykuchaných zvierat, jahňacie hlavy na kope, fuj. Najkrajší bol stánok s dvoma nádhernými zelenými papagájmi s veľkou tabuľou, na ktorej bol napísaný text pesničky „Jede, jede mašinka“ :-)

Večer sa posedelo, teda ostatní posedeli, popili, zabafali novú šíšu, ale ja som zalomila s deťmi o deviatej večer...

9.deň
Ráno presun Izrael, kontroly na hranici boli zase výživné.Všetky batohy vybaliť. Nepáčili sa im fľaše s vodou, pieskom a s bahnom z Mŕtveho mora. Tiež odoberali vzorky zo soľných kryštálov. Vrchol bol keď začali listovať Tomove scio-testy na prijímačky! Rodina M. Musela vybaliť varič a vysvetľovať, ako funguje:-)

Po prekročení hraníc výrazné zmeny, ženy sa tu nezahaľujú, je to bohatšia zem, všade sa dá kúpiť alkohol a najzásadnejšia změna je, že sú tu všetci nepríjemní až arogantní.

Od recepčného, predavača v obchode, obslužného personálu až po bežných ľudí... vyzerá to, akoby mali v sebe všetci vypestovanú averziu na každého turistu. Alebo na každého ne-Žida.

Na platenej pláži prišla nepríjemná baba zahriaknuť deti, pretože si robili malé hrádze z piesku a nosili do nich račiky pustovníky. Že je to zakázané a že to je prírodné a nemajú sa s tým hrať!... Nikde ale varovné tabuľky nemali.

Najväčší paradox bol, že naproti zálivu bola Aquaba, kde sme boli včera... tam bolo všetko zadarmo a nikto nás nebuzeroval!

V hotelovom bazéne (ktorý bol studený jak ľad) nemohol Dan do vody bez dospelého. Nestačilo, že ležím na lehátku meter od bazénu a strážim ho. Plavčík opäť nepríjemný.

No nič, rozčarovanie z Izraela sme spláchli alkoholom na terase hotelu a pekne sme si hromadne ponadávali!

Sisa:

Moc jsem se těšila, po překročení hranice, než jsem se dostala do Eillatu, tak nás čekalo překvapení. Na vstupní prohlídce vybalení 3 zavazadel, včetně špinavého oblečení, všechny soli z Mrtvého moře projeli skenerem. Vstup O.K., odvoz do hotelu za 17 dolarů, hotel Club in Eillat. Hezké prostředí, spokojenost, ale lidi nepříjemní, nasraní, netolerantní.

Ceny předražené, nanuk za 100 kč...pozitivní pivo za 40 kč. Na bazénu buzerace dětí. Vstup do korálové rezervace - "ropucha" u pokladny, korály nestojí za nic. Oceanárium - stojí za to s dětmi, sice drahé, ale zážitek. Jinak Izrael nikdy více, možná Jeruzalem tak za 20 let se svojí Niky!

10.deň

Oceanárium Eillat je veľmi pekné, je to asi kilometer peši z nášho hotela. Je to zábava na pol dňa. Majú tam korytnačky, obrovitánske akvárium so žralokmi, kino, obovskú vežu, kde je hore vyhliadka. Dole po vodou panoramatické akvárium priamo v mori, naozaj nádherné rybičky, korály, v jednom pavilóne mali aj svietice korály, tubus s medúzami, chobotničku.

Oceanárium sme si fakt užili, tu sa to mastné vstupné vyplatilo.

A to bola aj naša posledná atrakcia.

Hurá domov. Ale ešte mi nedá popísať letisko Eillat pri odlete. Fronta v nevetranom, nedýchateľnom a rozhorúčenom pseudo-stane, asi hodinu sa nehýbala, divila som sa, že tam nikto neomdlel (vrátane mňa). Zase nepríjemná kontrola, v živote na mňa nikto tak vražedne nepozeral. Našťastie nám batohy nevybaľovali. Ale každý, kto mal v kufri šatku – arafatku ( a to bol skoro každý), bol podrobený krížovému výsluchu. Prečo to má, na čo to má, kde to kúpil, či vie, čo to znamená...  Kufor vybaľoval aj Dominik - mali dotazy na tabak. Rodina J. Mala ale nejväčší problém...Danďa mal totiž araftku okolo krku, tak to bola úplná provokácia!!!

No nič, úspešne sme odleteli z Izraela, takú „tourist-unfriendly“ krajinu som ešte nezažila. Ale Jordánsko doporučujem !!!