Sri Lanka 2014
účastníci: Nika - kreatívny manažer, spisovateľ Robo - Fotograf, sponzor Dáša - upozorňovateľ, vyhľadávač Ivo - buchetkár, priťahovač potulných týpkov a vyjednávač v sinhalštine
23.3.2014 Nudná šedá upršaná nedeľa, najlepší deň na odlet do teplých krajín. Ráno nás k vlaku viezol Ivo, pod mostom nás zastavil policajt a keď Dáša (flegmatička) povedala “ A bude problém! ” , nebolo mi už do smiechu. Ale Ivo nenafúkal, dostal trubičku na pamiatku a Dáša sa ho hneď podozrievavo opýtala, že čo za pivo to v tej svojej hospode čapuje, či nealkoholické ?! :-) Na nádraží Robo zistil, že nemá kreditku, tak fičali domov, ale pod menovaným mostom zitil, že planý poplach. Ešteže nefúkal druhýkrát. Po zakúpení piva do vlaku bol už ďalší priebeh cesty hladký. Dáša s Ivom si dali po jednom malom a jednom veľkom pive aj na letisku a hneď boli o 248 kč ľahší… Robo vraví pred jednou frontou k lietadlu: ”Som si hovoril, kam toľkon škaredých ľudí cestuje, a to do Írska!”
24.4.2O14 Negombo, Sri Lanka
Robo:Nemožem spať, tak píšem. Let bol super,obidva lety. Ráno 24.3. o cca 8:30 sme sa vyrojili pred letisko, kde nás ovanul ťažký horúci vzduch. Vonku na nás čakal Roshan, náš sprievodca s ceduľkou Robert Dinaj. Usadil nás do klimatizovaného mikrobusu, ceduľku vložil pod okno, nech všetci v Negombe vedia, koho vezie!
Hotel v pohode, s terasou a prístupom domora. Po odpočinku (a dezinfekcii Fernetom) nás vzal do mesta. Pre mňa najväčší zážitok bola zmenáreň: za stolom uprostred sedel Capo v bielej košeli. Ukázal na mňa prstom, vzal peniaze, medzitým niečo povedal poskokovi, ten naťukal do kalkulačky kurz. Ďalší poskokovia odrátali bankovky, každý inej hodnoty, podali Capovi, ten ich zrovnal a dal mi ich. Ďalší poskok priniesol nejaké oranžové nápoje, ale tie sme si už radšej nedali… Večeru sme si dali v meste,nestála za nič, ale hladný zje všetko. Večer sme šli spať o 21:00, teda Nika, ja som nemohol, lebo to je 16:30 CET…Tak som sa táral po meste.
Nika:No, tá ryža bola suchá a hnusná… Negombo je malé mestečko, žije z rybolovu. Preto nejväčšia atrakcia je rybí trh, ktorý ale prebieha skoro ráno, nič pre mňa :-) Ale dnes bol aj tak štrajk, tak sa nekonal vobec. Tak sme aspoň pozreli, ako sa na pobreží sušia ryby. Po výlove sú jeden deň v soli, potom ich poukladajú na rozprestrené rohože na pláži, kde na nich praží slnko, serú muchy a vrany a behajú po nich potulné psy. Smrdelo to ukrutne a toto jedlo si už asi v živote nedám. Ale ževraj to aj melú do kari práškov, tak to snáď nejak prežijem… Poto sme zhliadli nejakú zrúcaninu s vežou a hodinami z holandského obdobia (po holandskej kolonizácii bola ešte portugalská a anglická…), ďalej kresťanský kostol (90% veriacich v Negombe je kresťanov), potom budhistický pestrofarebný chrám. Nakoniec nám Roshan ukázal holandský kanál dlhý 130 km, niekoľko storočí slúžil doprave. Okrem toho všade kopy odpadkov, kto by v tej horúčave upratoval, že? … Táto stručná prehliadka nám akurát stačila a rýchlo do oceánu, voda teplučká, príjemné vlny, kúpali sme sa až do tmy, úplná romantika…Samozrejme, ešte keby sa kúpal aj Robo, ale ten chodil po pláži a potom ešte v noci navyše nemohol spať.
Dáša: Všichni tady nosí na nohách žabky, tak jsme zašli do obchůdku, cena za hubičku, ale měli jenom dětské a pánské, nic mezi…tak snad příště…
25.4. Anuradhapura
Raňajky pri oceáne - sladučký ananás, “bejby” sladučké banány, papája pokvapkaná limetou, vajíčka a hrianky s maslom a džemom, okolo číhajúce vrany a hotelový pikolík s prakom v ruke. Chvíľa nepozornosti a vrana uchmatla kus ananásu.
Cesta do Anuradhapury bola v pohode. Roshan povyprával, ako z červenej hliny pália strešné škridle a cetou nám ukázal manufaktúry. Zastavil nám pri gýčovom hinduistickom chráme, potom zas zastavil pri kaplnke, vyskočil, prežehnal sa a šli sme ďalej. A stále telefonoval.
Smerom na Anuradhapuru sme mali pár fotozastávok a-la japonský turista (stiahneme okienko, vyfotíme a doma budeme pozerať), napríklad soľnú fabriku pri Puttalame (vodu odvádzajú na políčka z dlhej meandrovitej lagúny), potom sme fotili divokú prírodu rovno od cesty - väčšinou divé byvoly, potom značku pozor slony, krásne jazerá s lotosovými kvetmi a leknami, ryžové polia.
Anuradhapura je rozľahlé mesto, peši by sa to asi nedalo…Hotel je super, pekná izba, vonku bazén v nádhernej záhrade. Dostali sme welcome drink a dali sme si len polievku a pivo, je strašne horúco. Pivo je 4,8% a je ho 625 ml v jednej fľaši. Stačí teda jedna fľaša a veselá je naša Dáša! Roshan povedal, že obhliadku mesta dáme až poobede, takže sme povegetili a vyrazili do mesta. Lonely planet v ruke a predčítavam ostatným, do toho ešte vždy niečo “prihodí” Roshan.
Prvá zastávka múzeum a Dagoba Džetarvanaráma - vstupné 20 rupiek. Dagoba je taká “stúpa”, taký kopček niečoho, čo slúži na posvätné účely. Táto bola celá z červených tehličiek, povodne 100 m, svojho času tretia najväčšia stavba na svete po pyramídach. Nieje dutá, tehly sú aj vo vnútri. Navštívili sme aj múzeum, kde boli nejaké torzá sochy Budhu, úžitkové predmety, mince…
Ivo sa cestou zakecal s nejakým predavačom, rozumeli si dobre, napriek tomu, že každý hovoril inou rečou. Zakúpil nejaký darček a utekal preč. Ďalej sme pokračovali k soche Budhu zo 4.storočia,nachádzala sa v krásnom exotickom voňavom parku.
Ďalšia dágoba Abhajagiri v kláštore z 1.-2.storočia bola kedysi súčasťou kláštora s 5000 mníchmi. Je vysoká 75 metrov. Potom sme pokračovali k slávnemu “mesačnému” kameňu, má tvar polkruhu a je to reliéf na zemi. /nepochádza z Mesiaca :-) Je fakt krásny a po celej Sri Lanke sa dajú kúpiť spomienkové prezenty s jeho vyobrazením. Od polmesiaca vedú krásne schody s vytesanými tučnými postavičkami. Asi 200 metrov ďalej je 1,5 m veľký krásny reliéf strážcu z 8.storočia, okolo je strašne veľa stĺpov, tie stavby, ktoré sa nezachovali, museli byť obrovské… Ieraz je tu akurát tak monumentálny počet opíc, sú všade, behajú po zemi, po stĺpoch, po stromoch…
Mesačný kameň:
Okolo Citadely (to už len z auta, je to úplná ruina) sme pokračovcai k Dágoba Thurapana (to je presne tá, čo je na obálke Lonely planet), najstaršia na Sri Lanke, pravdepodobne aj na celom svete. Má tvar zvonu, je natrená na bielo, so zlatou špičkou, okolo sú také malé svätyne a veľa kamenných štíhlých stĺpov, niektorésú už dosť naklonené.
Ďalšia dágoba bola zase biela s oplotením pokrytým reliéfmi slonov, volá sa Ravanveliséja a je podobná tej predošlej. (V tejto fázi sa mi už začalo všetko tak trochu vizuálne zlievať dokopy) V okolí sa nachádza aj zbytok mosadzného paláca, povodne 1600 stĺpov!, údajne mal 9 poschodí a ubytovaciu kapacitu 1000 mníchov, čo si teda neviem predstaviť.
Smerom k posvätnému stromu sme museli prejsť dvoma policajnými kontrolami, ktoré zhodnotili náš zovňajšok. Žiadna pokrývka hlavy a odhalené ramená a kolená. Ivo si musel požičať kus plachty cez kraťasy za 100 rupiek. (Vstupné ku stromu 200 rupiek) Sri mama bódhí-ficus religiosa, duchovné centrum mesta.Vyrástol z odnože stromu v Indii, kde Budha prišiel k “prebudeniu”. Je to najstarší písomne overený strom, cez 2000 rokov sa oňho starajú s láskou a úctou. Je oplotený, pod stromom je kaplnka z oboch strán, na oltárikoch sú veľké lotosové kvety a drobné jazmínové kvety (nie v girlandách ako v Thajsku), všade visia modlitebné vlajočky. Po plechových strechách skáču opice a robia strašný rámus.
Keďže sa tu stmieva veľmi skoro, už po šiestej, múzeum sme už vypustili a celí zmordovaní a spotení sme sa doplazili k autu. Dnes bolo veľmi teplo a dusno aj na ich pomery, takže sme ocenili klimatizovaný minivan, kde sa možme rozvaliť… Niektorí turisti toto mesto obchádzali na bicykli, ale nevyzerali, že by si to nejak zvlášť užili…
Na hoteli sme chceli hneď jesť, ale ten bazén vyzeral tak lákavo, že sme tam hneď skočili. Najlepšie na tom bolo, že čašník nám doniesol tie veľké pivá priamo na okraj bazénu, takže sme k tým fľašiam po dĺžke plávali jak ku kužekám… No bola to úplná paráda! To sa nám v Európe nestane..:-(
Legendárny bazén, kde servírujú pivo až do vody: :-)
Keď sme sa dostatočne nabažili vody aj piva, zasadli sme k stolu a začali majstrovstvá sveta v obžerstve. Každý dostal veľký kopec ryže a doprostred priniesli 8 misiek s rozličnými jedlami. Mäsité bolo len jedno - zelené kari s kuracím mäsom. Ďalej tam bola pikantná hrachová kaša so zvláštnym korením a čili, bola výborná, potom niečo, čo vyzeralo ako kuskus - nakoniec to bol strúhaný šťavnatý kokos so zeleninou a chilli, maniok v žltej kari omáčke - vyzeralo to ako kúsky mäsa, ďalej nakladané mango a mango chutney. No presne takto som si jedlo predstavovala!
Za takúto honosnú večeru 25 doláčov za všetkých štyroch.
Po večeri sme vzali baterky a paralyzér a šli sme na prechádzku. Absencia svetelného smogu i mesačného svitu nás hneď odradila od prechádzky k neďalekému jazeru (rozumej tma jak v prdeli), tak sme šli len k najbližšej križovatke, kde bolo len pár stánkov s ovocím…Tak sme sa otočili a šli naspäť. Dáša chcela ešte plávať, ale hotelový personál tým veľmi nadšený nebol, všetci hostia už evidentne spali… Tak sme podezinfikovali a šli spať.
26.3. Pidurangala, Sigiriya
Raňajky klasika - vajíčka na tri sposoby, hrianky a ovocie (vždy ananás, papaja pokvapkaná limetou a baby banány) Ivo zase porciu vajíčok navyše:-) Rýchlo zbaliť a “deme-deme-deme”. Cesta je už kratšia, do Sigyrye cca 2 hodiny, nejakých 100 km. (Polonnawuru sme vypustili, až toľko starodávnej architektúry by asi naši chlapi nestrávili) Zastavili sme v jednom stánku, kde Roshan kúpil velikánsky balík chilli papričiek a hneď vedľa predávali vietnamky za 15O rupiek - 22,70 kč, tak som si jedny vzala, budem potrebovať na pláž.
(Ja si vždycky na dovolenke kúpim výbavu na pláž, šaty a vietnamky za 100 kč, kto by to nosil v batohu z domu …) Kúpili sme aj 1 ananás a 6 máng za 270 rupiek v stánku a potom v obchode jednu balenú bábovku, keby mali naši európski chlapi hlad. Pečivo tu totiž veľmi nefičí…
Dorazli sme k ďalšiemu nášmu cieľu - hora Pidurangala, hneď pri vstupe sa na nás nalepil taký vyschnutý domorodec v pánskej košeli a plachte okolo pása, najprv sme sa zdráhali, že nikoho nechceme, ale keďže sme vedeli, že mu bude stačiť pár rupiek, nechali sme ho tak, nech má radosť… zase je treba trochu podporovať miestnych :-) Cesta hore viedla cez kadejaké krivoľaké cestičky, úzke strmé schody, okolo veľkých balvanov. Domorodca sme hneď prekrstili na “odháňača hadov”, pretože mal takú palicu, ktoru pred sebou šmatral ako slepec - odháňal hady. Tu a tam nás upozornil na nejaký 1000 rokov starý nápis, diera v kameni, kde naliali olej a zapálili fakľu, ležiaci Budha, nádrž s vodou pod previsom, malý kláštor. Potom nás previedol obchádzkou, aby sme sa vyhli hniezdu sršňov, potom zase obchádzka kvoli kobre… Tak sme šli okolo a smiali sa, že aký folklór, pravila Dáša :-) Hore bola nádherná obrovská kamenná plošina lemovaná exotickými rastlinami a kríkmi, a odtiaľ prekrásny výhľad do okolia a hlavne na Sygiriu - náš popoludňajší cestovateľský cieľ. Urobili sme asi 100 fotiek (vyfotili sme si aj odháňača hadov) a pomaly sme sa vliekli dole. Ivo sa predieral medzi dvoma skalami, a odháňač hadov mu vzal batoh, aby mu neprekážal. Ivo sa oňho nehlásilm tak mu ho zniesol až dole - medzitým si dofajčil nejaký nedopalok od cigarety, ktorý vytiahol z vrecka košele. Boli sme z neho úplne “paf”, tak sme mu dali 2x500 rupií a krabičku cigariet, bol tak nadšený, jak malé decko na Vianoce.
Naskočili sme do auta - smer hotel, cestou samé chajdičky a rozpadnuté ubytovne. Roshan nás ale tou džungľou doviezol ku krásnym bungalovom. Záhrada síce ešte nebola hotová, kládli tam trávnaté koberce, ale všade boli nádherné kvety a kríky, bungalov s veľkou posteľou, pred ním terasa s drevenými lehátkami s výhľadom na Sigyriu, no luxus v džungli… Hneď sme teda podezinfikovali, zjedli nejaké to ovocie. Do odchodu na Sigiryu sme mali ešte dosť času (stačí tak 16:00 do západu slnka na vrchole), takže ešte možme dať nejaký výlet…Jazda na slonoch nás už nelákala, to už máme za sebou, takže sme si vybrali “Village tour”. Roshan nás vzal do turistickej kancelárie, to bola polorozpadnutá budka pri zaprášenej ceste. No dobre, treba skúsiť všetko, tak sme to vzali. Maník s dotykáčom v ruke chcel 20 doláčov za osobu, bez obeda, čo sa nám zdalo teda dosť. (obed bol za príplatok 3 doláče) Zaplatili sme a pri ceste nás vyzdvihol ďalší maník na rikši ťahanej hovädzím dobytkom. No skeptickejšie som sa už tváriť nemohla…Kodrcali sme sa asi kilometer a už som chcela vyskočiť a ísť na hotel, ale zaujala ma Dáša s Ivom, ktorí sa strašne rehotali. Nemohla som pochopiť, prečo, mne to neprišlo veľmi zábavné. Potom vysvitlo, že tá krava sa pred jazdou vysrala, a ten maník, čo za ňou sedel, jej celú dobu oškrabával prstom zaschnuté hovno okolo zadku. Zabočili sme z cesty na poľnú cestu, už som myslela, že zo mňa vytrasú aj včerajšiu večeru, dorazli sme k jazeru - v podstate taká žaburina s leknami a lotosovými kvetmi.
A čo naša Dáša, keď vidí vodu? Šup do nej. Domorodci sa strašne rehotali, že toto ešte nevideli. Tak sme sa zviezli na plti, uplietli nám na krk také náhrdelníky z kvetov a vysadili nás na brehu pri chatrči, kde nás prevzal manželský pár v chalúpke. Vedľa obydlia mali aj taký prístrešok na koloch, tam hliadkujú a strážia v noci úrodu pred slonmi. Tak sme sa tam vyštverali a urobili povinné foto. Divoké slony na Sri Lanke vraj ročne zabijú 3-4 ľudí.
Domáca pani nás vzala do ich záhradnej kuchyne, najprv prebehla ukážka, ako sa “mláti” ryža, potom sa odstreďuje v takom košíku z rákosia od nečistoty a šupiek a nakoniec melie. Domáci pán zatiaľ mačetkou rozťal kokosový orech, nalial nám ho do rozpolených kokosových orechov ako do čaší a pili sme. Kokosovúp dreň pani nastrúhala na takom zvláštnom noži zapustenom v drevenej podnožke, na ktorej kľačala. Potom prišla k takému stolčeku , navrchu bol kameň, bachla naňho 3 čili papričky s osolenou vodou a kamenným vačekom ich rozvaľkala, pridala zelené cibuľky, kokosovú drť a citrónovú šťavu - z toho spravila takú mazľavú hmotu. Z umletej ryžovej múky a kokosu s vodou urobila placky, vložila ich medzi dva veľké banánové listy a upiekla na ohni. Hotovo. Na dva hlinené taniere dala banánový list, kopku kokosového magľajzu, placky a varený maniok s cibuľkou. Chutilo nám to ukrutne, všetko ultra bio z políčok okolo. Teta bola asi rada, že nám to chutí, lebo nám všetkým pridala. Už nám bolo ale trápne brať si do tretice, tak sme sa s nimi vyfotili a šup díško do vačku. Cesta naspäť bola našťastie na tuk-tuku, druhú kravskú jazdu by som už nedala.
Hodili sme ešte jedno veĺké šesťdecové chladené pivo Lion (v krčmičke s licenciu na alkohol, ono tu bežne alkohol nedostať…) Ivo sa spoza fľaše s obavami díval na horu Sigiriyu pred nami, ale Dáša ho povzbudzovala, že to dá… Roshan nás zaviezol k vstupu, 30 dolárov na osobu, asi najdrahšie vstupné na Sri Lanke, ja som sa odhodlala aj na múzeum, pekná moderná budova, aj vnútro pekné, sú tam napr. sochy z kláštora, ktorý kedysi stál na vrchu hory, maľby, maketa kláštora, ako kedysi mohol vyzerať, projekcie… Cesta k úpätiu vrchu viedla rozľahlými záahradami s obrovskými nádržami na vodu, sú to údajne najstaršie záhrady v Ázii. Schodov bolo neúrekom, na západnej stene je navyše kovové schodište a pod plachtami sú pred slnkom schované staré nástenné maľby žien s holým poprsím, sú to Mongolka, Indka, Číňanka… údajne konkubíny nejakého panovníka. Sú krásne farebné a (na to, že sú staré 2000 rokov ) zachovalé. Potom sa schody na vrch obtáčajú k severnej stene, kde je pozostatok obrovitánskych levích tlap - asi tam bol kedysi aj celý lev, ten musel byť teda úplne ozrutný.
Konečne sme sa vyškrabali hore, odtiaľ sme sa mrkli na Pidurangalu, ktorá je severne, ten obrovský plochý kameň na vrchole sa odrážal v slnečných lúčoch. Na juhu bolo vidieť hory okolo Kandy.
Na plošine hory sme si posedeli na zbytku hradieb, vypili sme ploskaňu a čakali na západ slnka. Bolo to krásne… Cesta dole ubehla rýchlo, pri aute bola už skoro úplná tma. V hoteli zase super večer z množstva rozmanitých mištičieka, kopy ryže, pokecali sme aj s Roshanom, je to fajn parťák! Na terase padla fľaša Fernetu, mango zo stánku a plní zážitkov sme nasávali zvuky okolitej džungle.
Pohľad na Pidurangalu zo Sigiriye:
A pohľad do vnútrozemia:
27.3. Dambulla, Kandy
Ráno sme si dali zraz pri aute až o 9:00, treba trochu aj povegetiť. Ivo bol nemilo prekvapený, keď si za svoju obvyklú vajíčkou dupľu musel doplatiť. Bola tu ale raňajková zmena, namiesto ovocia sme dostali rötti placku.Zbalili sme batohy a šup do auta, poprosili sme Roshana, že chceme vidiet aj rezbárske dielne. Najprv prebehla malá exkurzia, ktorá (samozrejme) skončila v obchode. Ale každopádne to bolo zaujímavé - ukázalinám rozne druhy dreva, rozličné druhy farbenia - nastrúhanú koru nejakého stromu rozmiešal vo vode, bola červená,potom niečo pridal bola fialová,potom pridal citrón, farba sa zmenila na žltú, potom pridal kriedu, farba zhnedla. Bolo tam asi 5 chlapov ktorí stružlíkali sochy, nábytok, fakt krásne. Kúpili se si Srilanské masky, jedna nám teraz visí nad schodmi.
Roshan nám potom zastavil pri stánku s banánmi - mali žlté, červené, oranžové, zelené, všetko tie malinké bejby, tiež jackfruit (po našom chlebovník..) - to je také obrovitánske zelené oválne hrboľaté ovocie, väčšie ako ľudská hlava. Zužitkuje sa sladká dreň, prostriedok poldu i jadierka. S Ivom sme neodolali ani varenej kukurici…
Ďalšia zastávka bola plantáž s bylinkami (spice garden) a ayurvedou. Najprv bola prechádzka záhradou, poukazovali nám všetky možné rastliny, bylinky, potom sme si sadli v takom altánku, kde nám dali všetko možné aj ovoňať, ochutnať, Robovi odepilovali časť lýtka krémom ( dodnes tvrdí, že som si ten krém mala kúpiť, neviem, čo tým chce povedať!) dostali sme aj ayurvedsku masáž. Videli sme “pepřovníky” ( dva druhy), kardamon, kakao, žlté korene kurkumy (rastlina kurkumy je vysoká asi len 20 cm, koreň sa zbiera, keď zožltnú listy) kráľovnu korení - vanilku, ktorá pochádza z Afriky, rastie na takých vysokých popínavých kríkoch. V auguste má každá odnož kvet, záhradníci musia prstami spojiť samčí a samičí, aby z toho bol plod.
Santalové drevo (krásne voňalo) potrebuje k životu symbiotický strom, santalový olej zreje 50 rokov (asi preto je taký drahý:-) Škoricové zvitky sú z kory, sušia sa, dávajú sa aj do kari, su dobré na cukrovku , zvyšujú tvorbu inzulínu. Vyzerali inak ako z našich obchodov, nie sú tvrdé, ale tenšie a krehkejšie, samozrejme aj voňavejšie. Srilančania neveria na západnú medicínu, na všetko majú svoje mastičky, tinktúry a olejíčky. (Samozrejme si ani neplatia zdravotné poistenie, kto nemá na doktora, umrie. )
V miestnom obchodíku sme si kúpili kari prášky, boli výborné!
Cestou sme prechádzali mestom Dambulla, kde sa na miernom kopci nachádzajú staré biele jaskynné chrámy pod skalnatým previsom, sú tam doslova stovky Budhov, stojací, sediaci, ležiaci, kadejakí. Cestou schodmi hore som si kúpila ružovú kytičku lotosových kvetov, ale keď som si ju položila na kameň a chcela odfotiť, pribehla ako blesk opica, uchmatla ju a vybehla na strom. Tak som vyfotila drzú opicu na strome.
Dole som z núdze navštívila WC, otrasný zážitok.
Pokračovali sme do Kandy, zastavili sme ale ešte v batikovej manufaktúre, taká pekná Srilančanka nám tam ukazovala postup batikovania - mali tam tri vane - s naftalínom, soľnou vodou a farbou, v týchto troch veciach sa vždy namáčajú batikované veci. Na vosk majú také kovové pero s nádobkou, kresliaca hmota pozostáva z parafínu, miazgy a vosku. Na kreslenie používajú aj bodkovaciu techniku, niektoré batikové obrazy sú aj poglitrované.
Ako inak, smer obchodík - mali tam aj 2 metre dlhé obrazy, niektoré aj za 200-300 dolárov, motívy sú rozne - pávy, ryby, slony, zberačky čaju, sygirijské konkubíny, festival v Kandy…Kúpili sme si dva malé obrázky s slonmi na oranžovom podklade. Ivo zase skončil v klenotníctve obďaleč a zakúpil zlatý prsteň s rubínmi a diamantom!
Hotel v Kandy je krásnya 5-poschodová budova s terasami smerom k jazeru a svetlíkom uprostred cez všetky poschodia. Hotel je známy svojími opicami, ktoré ho “okupujú”, ale večer sme žiadne nevideli. Upozornili nás, že si máme zatvárať dvere a okná, aby nám nevliezli dnu. Rozhodli sme sa, že večerať budme v meste, treba skúsiť všetko. Predtým ale bolo extrémne nutné dezinfikovať, otvorili sme ďalší Fernet.Keď nás Roshan ešte po hodine videl na balkóne s batohmi na chrbte, pozvali sme ho hore a pollitrovka padla:-) Takto veselí sme vyrazili do mesta, jazero bolo krásne osvetlené, aj chrám Budhovho zubu, tak sme sa dostali až k centru, ale stravovacie zariadenia na nás dojem neurobili.Hlad nás ale donútil niekde zasadnúť a my s Dášou sme sa pobrali na WC, bol to ultra hnusný a smradľavý zážitok, ešteže sme mali promile v žile, inak by som asi na tomto mieste nejedla…Tu keby spravila hygiena stery, tak vykultivujú zoologickú záhradu.Objednala som si kotthu rotti, lebo som v Lonely planet čítala, že to treba skúsiť. Je to vlastne placka pokrájaná na také hrubé rezance, je to zmiešané so zeleninou, vajíčkom a mäsom, bola toho taká kopa ako pre štyroch ľudí a chytilo to skvelo! Ostatní si dali ryžu, bola tiež v pohode, ale Kotthu chutilo všetkým viac. Potom sme vyskúšali aj také trojuholníčky a obdĺžničky vyprážané na oleji, plnené všelijakými zmesami, predávajú to všade v stánkoch a pojazdných obchodích, volá sa to samosa, a boli tiež výborné, viac alebo menej pikantné. Na výber boli zeleninové, kuracie, rybacie, s vajíčkom…Od tejto chvíle ich Ivo prekrstil na “buchetky” a úspešne sme ich konzumovali každý deň až do skončenia dovolenky. Po tomto obžerstve sme museli obetovať rupijky aj za ultra drahé pivo (samozrejme účet za pivo bol vyšší ako za celé jedlo…) No ale krčmička bola trochu viac nobl než stravovacie zariadenie, kde sme jedli. Na hotel sme sa odviezli tuk-tukom, ktorý nás previezol ooačnou stranou jazera.(zobral nás všetkých štyroch za 450 rupiek)
Roshan nás pivítal s tým, že ho fernet na dve hodiny uspal a tak sme ho pribrali zase, tentokrát prebehla degustácia slivovice. Kým sme skypovali domov, Dáša s Ivom si s ním pokecali multiligválne, prišlo aj na nemčinu a ruštinu. Na terase sme sa zdržali do pozdnej nočnej hodiny a jednohlasne presunuli budíček o hodinu neskor.
28.3. - Kandy
Raňajky zase to isté ako všade, našťastie sme mali spestrenie v podobe opičieho prestavenia - opice v húfe vyliezali z veľkej koruny stromu pred hotelom a presúvali sa po elektrických drátoch smerom k odpadkovým košom. Roshan kupodivu celkom čulý a tak sme vyrazlili. Prvá zastávka múzeum drahokamov, hneď sme Roshana varovali, že tu nakupovať na 100 % nebudeme.Obhliadka v pohode, aj s premietaním v minikine (video v češtine!) Zaujímavé bolo pozorovať brusičov pri práci. V obchode mal najväčšiu radosť Ivo, keď predavač pozrel Dáši na prst a povedal, že diamanty a rubíny! Utiekla som najprv ja a potom aj zvyšok našej výpravy. Ďalší cieľ botanická záhrada Kandy. Toľko druhov paliem som ešte nevidela. Orchideový pavilón nás veľmi nenadchol, ale kadejaké prazvláštne stromy, ktoré vyzerali ako kulisy z natáčania Pána prsteňov, v tých koreňoch sme sa museli vyfotiť, ďalší strom mal okolo hrubého kmeňa obtočené velikánske ružové kvety a zelené plody veľkosti ľudskej hlavy.Potom Robo rozbil širokouhlý objektív. Jeden maník mal zdochnutého škorpióna na metle a za fotku pýtal peniaze, takých sme ešte stretli dvoch. Po troch hodinách sme nohy vliekli za sebou, zďaleka sme neobišli všetko, ale v tej horúčave to ani nešlo.
Opice dlabú jackfruit:
Večer sme zapadli do našej “obľúbenej” reštaurácie, ešteže som nemusle na WC…Všetci sme si dali kotthu. Na hoteli ešte dezinfekcia, tentokrát Arrack, ktorý nám daroval Roshan. Chutil ako náš rum a bolesti hlavy, ako nás Roshan varoval, sme na druhý deň nemali. Šak sme zvyknutí :-)
29.3.Nuwara Eliya
Ráno znovu zbaliť batohy a presun ďalej. Zastavili sme na okraji takej malej dedinky, kde sme sa len tak poprechádzali, miestni na nás hľadeli, akoby v živote nevideli belocha. Potom sme si dali pauzu pri vodopáde Ramboda, voda v ňom bola viac než svieža, ale morskej nymfe Dáši to vyhovovalo.Ako inak, Robo sa kúpania nezúčastnil, ale fotil okolie.
Tretia zastávka bola čajová plantáž Bluefield Tea (http://www.bluefieldteagardens.com) Najprv bola obhliadka továrne (tetušky za každú fotku chceli díško), medzitým bol výklad o čaji. Čaj sa po nazbieraní hneď suší, 12 hodín (keď prší, tak 18 hodín) Potom sa roluje ďalej a drtí, do jednej drtičky vojde 325 kg, drtí sa 27 minút), potom sa fermentuje - tým sčerná, je voňavý a chutný. Ďalej putuje do sušičky - tu majú storočnú sušičku, ktorá ešte funguje. Čaj čierny a zelený je z jednej rastliny (čierny je fermentovaný, s kofeínom, zelený je bez), čaj biely pochádza z inej rastliny a suší sa na slnku - preto je drahší.
V miestnej čajovni sme aj ochutnali čaje, boli výborné, ešte aj tá voda, z ktorej ho varia je lepšia ako u nás:-) Cesta do Nuwara Eliya nám ubiehala veľmi pomaly, pretože na každom kopčeku sme Roshana prosili, nech ná zastaví a kochali sme sa. (Ako z Hrušínsky vo filme Vesničko má středisková) Krikľavo zelené terasy čajovníkov na kopcoch boli úchvatné. Škoda, že na fotkách tá farba vo vlhkom vzduchu nevyzerá tak výrazne ako v skutočnosti. Občas sú medzi zelenými kaskádami aj hnedé, to sú políčka zeleniny. Keď sa tu v minulosti zabývali Angličania, chceli domácu stravu, takže tu doteraz pestujú aj také plodiny, ako je listový šalát, mrkva, zemiaky. Poobede sme dorazilido hotela, je to stará koloniálna budova bývalého guvernéra. Starožitný nábytok a krb na izbe. Príplatok za drevo do krbu - 600 rupií. Úplná romantika aj bez ohňa.Vybalili sme sa a vyrazili do mesta - chcela som si kúpiť sarong, ale tunašie trhy ma dosť sklamali, v Thajsku bolo viacej možností nakupovať tradičné veci a etno darčeky. Z miestnych trhov aspoň pár fotiek:
Keďže Nuwara Eliya leží v nadmorskej výške 1889 metrov, hneď, ako zapadne slnko, je strašná zima. Takže k tradičnému oblečeniu domorodcov (klasická pánska košeľa a plachta uvizaná okolo pásu ako sukňa) pribudla ešte hrubá vlnená čapica a zimná bunda značky Columbia alebo Northface (ako sme zistili, povod miestne trhovisko) Naši chlapi sa hneď išpirovali a obidvaja si takú ihneď zakúpili, Robovu som potom ihneď zhabala. Pojedli sme buchetky ( jedna stojí cca 4kč, a také tri-štyri kusy človeka zasýtia ako obed) sme usúdili, že potrebujeme pivo. Tak som podľa Lonely Planet našla lacný pub, a nesklamal, pivo tu bolo fakt lacné - 1liter za 450 rupií, inak v reštaurácii stojí 0,6 litra 350-450 rupií).Posedeli sme, pokecali, a zase do mesta. Vybrala som si jednu indickú reštauráciu - Grand Indian, krásny interiér, obsluhovali Indovia v bielch rukavičkách,Objednala som si indické thálí, bol to obrovský kovový podnos, uprostred miska ryže, okolo placky a 6 kovových mištičiek, v dvoch šalát, v dvoch pikantná zeleninová zmes, v jednej rybacie mäso a v jednej kuracie kari - bolo to luxusné. A bolo toho veľy, ryžu som ani nemohla dojesť. Robo si objednal tikka masala, boli to grilované červené kúsky kuracieho mäsa, tiež veľmi chutné, ale bolo toho menej ako u mňa. No skvelý zážitok pre moje chuťové bunky (ale horší zážitok pre bunky tukové…)
Večer sme sa doplazili k hotelu a boli sme takí vyčerpaní, že sme nevládali ani dezinfikovať. Nechali sme si raňajky na druhý deň zabaliť a šup do postele. Pod pyžamo som si obliekla bavlnené legíny, cez tričko flísovú mikinu, na paplón som prehodila ešte deku a aj tzak mi úplne teplo v noci nebolo…
30.3.: Hortonove pláne, Koniec sveta
budíček 5:30, cesta ubehla rýchlo, vstup na Hortonské pláne bol 2500 rupií, okruh má 9km. Je tam zvláštna vegetácia - také suché trávy a z nich vyčnievajú krásne rododendróny. Vnorili sme sa do lesa, kde bolo chladno a vlhko, zvláštne stromy a na nich epifytické orchidei a pepřovníky, ktoré sa ťahajú za slnkom do výšky. Videli sme aj divokú opicu, orla, varana, farebné veľké motýle. Najprv sme sa pozreli z malého Konca sveta, po krátkej ceste sme dorazli na veľký Koniec sveta - 800 metrov hlboký zraz, nad ním ďalšie kopce v zahmlenom opare. Posedeli sme si chvíľu, o desiatej dopoludnia tam bolo pekne horúco, vybalili sme “raňajky”, z ktorých by sa nenajedlo ani naše dvojročné batoľa. Pokračovali sme ďalej, cestou sme sa zastavili ešte pri vodopádoch, okolo rástli také zvláštne vysokánske paprade, vysoké ako stromy, vyzerali ako v prvohorách.
Na hotel sme dorazili po dvanástej a hneď sme zaľahli, pálil ma osmahnutý xicht od slnka i od vetra. Ani nie po hodine nás zburcovala hyperaktívna Dáša, že ideme do mesta. Tak sme sa poprechádzali po parku (vstupné 300 rupiek!), Ivo chcel vyjsť zadným vchodom kúpiť baterky do foťáku, ale nechceli ho pustiť, lebo nemal lístok - lebo mu ho tetka pri vchode nedala. Tak ho pustili, telefonicky zdrbali tetku a pri odchode sa Ivo zastavil pri okienku a česky začal riešiť s tetkou, že chce lístok a že:”Ja jsem chtěl vyjít zadní bránou” Myslím, že tetka dobre vedela o čom hovorí, tak mu dala lístok a Ivo bol spokojný.
Park bol inak pekný, rástli tam vianočné hviezdy vysoké ako ja. Tak sme zabili čas a mohli sme s kľudom do našej hospůdky, kde čapujú litrové pivo:-)
31.3. Tissamaharama
V malom mestečku sme bývali v krásnom hoteli, ktorý má každé poschodie lemované terasami, ležal uprostred ryžových polí, kombajn ich klátil až do noci.
Poobede nás naložili do džípu, ktorý má vyvýšené sedačky vzadu a natriasalo s nami kvalitne. Roshan nám cestou ukázal takú chajdu na koloch, s vlastným WC - atrakcia pre turistov - nočné pozorovanie slonov.(jedna noc 70 dolárov)
Vstupné do Yaly a prenájom džípu je dosť drahé (pre milovníkov slonov je asi lepší park Minneriya, kde sú samé slony, sú ich stovky) V Yale sme ich videli v skupinkách po 3-4, asi na troch miestach, ďalej divoké byvoly, jelene, sliepky, zajace, opice, pávy, pestrfarebné vtáky, krokodíla. Asi dvakrát s,e zastavili a s ostatnými skupinami čakali pri obvyklých úkrytoch leoparda, ktorý sa zobúdza okolo 16:30, ale nemali sme šťastie.V súčasnej dobe ich tu žije asi 25 kusov.Obišli sme park a zastavili sa na pláži s gýčovitým tyrkysovýmorom a pomaly sa stmievalo. Cestou von z parku nám priamo pred autom cez cestu prechádzal nádherný leopard, na kraji cesty sa ponaťahoval a zaliezol do krovia. Fotky ale nevyšli - bolo vidieť len jeho svietiace oči - už bola skoro tma. Asi 10 metrov za ním stáli tri obrovské slony. Takže nakoniec sme boli spokojní, ikeď zvierat by mohlo byť viacej a džípov menej. Večeru sme si dali na hoteli, zase veľká miska ryže s plackami a 6 malý voňavých mištičiek s kari okolo, výborné.
1.4.Mirissa
Ráno som si nastavila budík na 6:00, chcela som si vyfotiť východ slnka nad ryžovými poliami a jazerom, slnko ale vyšlo nad stromami. Ale fotky sa podarili, na jazere sedeli tisíce vtákov, rybár na loďke plieskal paliocu o hladinu vody - asi hlušil ryby. Medzi jazerom a naším hotelom boli prekrásne obrovské stromy “mára”, po nich sa preháňali desiatky čipmankov. Ráno bolo nádherné, v kľude sme si vychutnali raňajky, podezinfikovali a zbalili sme ruksaky.
Poprosili se Roshana, aby nás vysadil v Mirisse a pomohol nám nájsť pekné a lacné ubytko na pláži. (Chcela som aj na odľahlú pláž Goyamboka, ale tam boli bungalovy obsadené)
V Lonely planet písali, že “ospalá Mirissa”, takže som dúfala, že to bude tiež kľudné miesto. Pláž sa nám celkom pozdávala, ale prvý hotel bol s bazénom, preľudnrný a drahý (skoro 80 dolárov za noc) Tak sme pokračovali ďalej, mne sa páčila Palmvilla Mirissa, ale už nemali izby s klimatizáciou. Hneď vedľa - oproti výbežku do mora - je Giragalla, nieje síce tak pekná ako Palmvilla, ale bola za pekných 40 doláčov, prvú noc nás ale ubytovali v budove, lebo prízemné izby s terasou do záhrady k moru boli obsadené. Hneď prvú noc som nadávala na Lonely planet, bo spať som nemohla, zvuky s plážových barov sa pobrežím šírili až do druhej v noci. Ráno nás presťahovali do nízkeho bungalovu, ktorým sa vchádzalo do záhrady a z nej rovno na pláž, skromná izba, ale fajn. Zvuková vlna z pláže sa šírila asi iným smerom, alebo som už bola taká unavená, že mi to bolo jedno.
2.4.Mirissa, Galle
Našťastie druhú noc som spala dobre, ikeď som zase počula autá - z druhej strany hotela bola hlavná cesta. No ale sťahovať sa nám už nechcelo. Pri tradičných raňajkách ( našťastie netradične na pláži) sme mali krásne predstavenie - údržba záhrad po srilansky - prišiel polonahý maník, dal si okolo členkov povraz, mačeta zastoknutá za spoďármi a začal šplhať na palmy. Na vrchu zhodila pár orechov, osekal suché vetvy a poďho ďalej. Samozrejme, fotka bola nutná, aj nám zamával!
Výlet do Galle miestnym busom je poriadny adrenalín. Autobus je rozheganý a šofér si manévruje medzi uličkami, stánkami a ľuďmi ako kaskadér. Na zastávke sme čakali len chvíľku, ono to jazdí skoro furt, smer Galle - je to vždy veľkým napísané pod sklom busu. Ale oni aj tak vždy zastavia, vykloní sa “asistent” šoféra a spýta sa, kam chcete. No a potom kasíruje ľudí, chodí pritom uličkou autobusu a dáva im také srandovné lístky počmárané. No ukrutný zážitok.
Galle (kultúrne dedičstvo Unesco), bolo založené v 16.storočí, ešte pred príchodom Portugalcov - bol to hlavný prístav ostrova, má dobrú polohu, na juhozápade ostrova, leží na výbežku do mora. Za Portugalcov mesto zbohatlo. Okolo mesta sú krásne vysoké hradby, na okraji biely maják. Stretli se tam stovky detí v uniformách s pani učiteľkou v sárí.
Pláž v Mirisse je celkom rozmanitá, dá sa tam aj trochu šnorchľovať, ale tým, že sú tam vlny, je to mútne, takže pár rybičiek, inak koraly vobec. Ale plávali sme za asi meter veľkou korytnačkou! Vlny sú hneď pri polostrovčeku oproti nášmu hotelu mierne, dá sa tam kúpať, smerom na západ pobrežia sa zväčšujú, tam úradujú už len surfisti. Polostrovček sa k večeru zalieva vodou, je tam krásny výhľad. Okolo hotela sme mali hojdacie siete, lehátka, vegetili sme, čítali, maníci nás ochotne obskakovali, nosili pivo a ovocné nápoje. Raňajky boli samozrejme zase úplne to isté ako všade. Na obed sme pojedli buchetky, na večeru sme šli vždy na pláž. Prvý deň sme si dali nie veľmi vydarené krevety, ale ďalší deň sme už vyrazili k pultíkom na pláži, kde mali vystavené rozmanité morské príšerky , len vyberať. Tak sme si dali red snapera, celého ho vymáchali v takom magľajze, ugrilovali a dali nám k tomu mega porciu coleslaw šalátu, lepšiu rybu som v živote nejedla. Boli sme tak zvedaví, ako to prpravujú, že sme domorodcom vliezli až do kuchyne,vobec nás nevyháňali, smiali sa a všetko nám tam ukázali.
Dvakrát sme boli obedovať v zariadení s pracovným názvom "Kouzelné pokličky" - hneď na pláži veľký pult, kde bolo asi 20 hlinených hrncov s ornamentami a pokrievkami, v každom niečo iné. A každý deň sa obash hrncov menil. A samozrejme všetko bolo výborné, polovicu vecí sme ani nevedeli, z čoho to je, napríklad na kolieska pokrájaný koreň lotosu v omáčke...
Na záver fotka rybolapača na tyči, pozor, je to už len turistická atrakcia, za fotku musíš zaplatiť, inak ti pred stiahnuté okienko auta pristane ruka šialenej srilančanky a z fotky nemáš nič :-)
A fotka surfistov pri západe slnka, posledný večer:
5 dní v Mirisse ubehlo ako voda, pred hotelom zase čakal náš džin z lampy, aby splnil posledné želanie - odvoz na letisko. Dovidenia, Sri Lanka! aešte básnička od Dáši:
Na Sri Lance je jak v bance,
když nemáš rupky, tak jdeš do dupky.
My se měli jako v ráji, na boháče jsme si hráli,
tisícovek plné hrsti, to nám není proti srsti!
Hrníčky, rybičky, tam vedou naše cestičky.
I buchtičky jsme si dali, no prostě jsme pořád žrali.
Myslíme i na zdraví, 5x denně dezinfekce,
Arak všechno vypálí.
Na safari sloni, krokodýli,
hodně blízko u nás byli.
Potkali jsme leopardy,
jezdil s námi Fitipaldi.
Na jaka jsme sedli, na výlet se vydali,
když jsme došli k domorodcům, všechno jsme jim sežrali.
Od rýže k lotosu, dali jsme si do nosu,
trochu čili, trochu kari,
už nás zase dupka pálí!
webové stránky na Roshana - Jeromwin Tours tu
a hodnotenie na tripadvisore tu
účastníci: Nika - kreatívny manažer, spisovateľ Robo - Fotograf, sponzor Dáša - upozorňovateľ, vyhľadávač Ivo - buchetkár, priťahovač potulných týpkov a vyjednávač v sinhalštine
23.3.2014 Nudná šedá upršaná nedeľa, najlepší deň na odlet do teplých krajín. Ráno nás k vlaku viezol Ivo, pod mostom nás zastavil policajt a keď Dáša (flegmatička) povedala “ A bude problém! ” , nebolo mi už do smiechu. Ale Ivo nenafúkal, dostal trubičku na pamiatku a Dáša sa ho hneď podozrievavo opýtala, že čo za pivo to v tej svojej hospode čapuje, či nealkoholické ?! :-) Na nádraží Robo zistil, že nemá kreditku, tak fičali domov, ale pod menovaným mostom zitil, že planý poplach. Ešteže nefúkal druhýkrát. Po zakúpení piva do vlaku bol už ďalší priebeh cesty hladký. Dáša s Ivom si dali po jednom malom a jednom veľkom pive aj na letisku a hneď boli o 248 kč ľahší… Robo vraví pred jednou frontou k lietadlu: ”Som si hovoril, kam toľkon škaredých ľudí cestuje, a to do Írska!”
Robo:Nemožem spať, tak píšem. Let bol super,obidva lety. Ráno 24.3. o cca 8:30 sme sa vyrojili pred letisko, kde nás ovanul ťažký horúci vzduch. Vonku na nás čakal Roshan, náš sprievodca s ceduľkou Robert Dinaj. Usadil nás do klimatizovaného mikrobusu, ceduľku vložil pod okno, nech všetci v Negombe vedia, koho vezie!
Hotel v pohode, s terasou a prístupom domora. Po odpočinku (a dezinfekcii Fernetom) nás vzal do mesta. Pre mňa najväčší zážitok bola zmenáreň: za stolom uprostred sedel Capo v bielej košeli. Ukázal na mňa prstom, vzal peniaze, medzitým niečo povedal poskokovi, ten naťukal do kalkulačky kurz. Ďalší poskokovia odrátali bankovky, každý inej hodnoty, podali Capovi, ten ich zrovnal a dal mi ich. Ďalší poskok priniesol nejaké oranžové nápoje, ale tie sme si už radšej nedali… Večeru sme si dali v meste,nestála za nič, ale hladný zje všetko. Večer sme šli spať o 21:00, teda Nika, ja som nemohol, lebo to je 16:30 CET…Tak som sa táral po meste.
Nika:No, tá ryža bola suchá a hnusná… Negombo je malé mestečko, žije z rybolovu. Preto nejväčšia atrakcia je rybí trh, ktorý ale prebieha skoro ráno, nič pre mňa :-) Ale dnes bol aj tak štrajk, tak sa nekonal vobec. Tak sme aspoň pozreli, ako sa na pobreží sušia ryby. Po výlove sú jeden deň v soli, potom ich poukladajú na rozprestrené rohože na pláži, kde na nich praží slnko, serú muchy a vrany a behajú po nich potulné psy. Smrdelo to ukrutne a toto jedlo si už asi v živote nedám. Ale ževraj to aj melú do kari práškov, tak to snáď nejak prežijem… Poto sme zhliadli nejakú zrúcaninu s vežou a hodinami z holandského obdobia (po holandskej kolonizácii bola ešte portugalská a anglická…), ďalej kresťanský kostol (90% veriacich v Negombe je kresťanov), potom budhistický pestrofarebný chrám. Nakoniec nám Roshan ukázal holandský kanál dlhý 130 km, niekoľko storočí slúžil doprave. Okrem toho všade kopy odpadkov, kto by v tej horúčave upratoval, že? … Táto stručná prehliadka nám akurát stačila a rýchlo do oceánu, voda teplučká, príjemné vlny, kúpali sme sa až do tmy, úplná romantika…Samozrejme, ešte keby sa kúpal aj Robo, ale ten chodil po pláži a potom ešte v noci navyše nemohol spať.
Dáša: Všichni tady nosí na nohách žabky, tak jsme zašli do obchůdku, cena za hubičku, ale měli jenom dětské a pánské, nic mezi…tak snad příště…
25.4. Anuradhapura
Raňajky pri oceáne - sladučký ananás, “bejby” sladučké banány, papája pokvapkaná limetou, vajíčka a hrianky s maslom a džemom, okolo číhajúce vrany a hotelový pikolík s prakom v ruke. Chvíľa nepozornosti a vrana uchmatla kus ananásu.
Cesta do Anuradhapury bola v pohode. Roshan povyprával, ako z červenej hliny pália strešné škridle a cetou nám ukázal manufaktúry. Zastavil nám pri gýčovom hinduistickom chráme, potom zas zastavil pri kaplnke, vyskočil, prežehnal sa a šli sme ďalej. A stále telefonoval.
Smerom na Anuradhapuru sme mali pár fotozastávok a-la japonský turista (stiahneme okienko, vyfotíme a doma budeme pozerať), napríklad soľnú fabriku pri Puttalame (vodu odvádzajú na políčka z dlhej meandrovitej lagúny), potom sme fotili divokú prírodu rovno od cesty - väčšinou divé byvoly, potom značku pozor slony, krásne jazerá s lotosovými kvetmi a leknami, ryžové polia.
Anuradhapura je rozľahlé mesto, peši by sa to asi nedalo…Hotel je super, pekná izba, vonku bazén v nádhernej záhrade. Dostali sme welcome drink a dali sme si len polievku a pivo, je strašne horúco. Pivo je 4,8% a je ho 625 ml v jednej fľaši. Stačí teda jedna fľaša a veselá je naša Dáša! Roshan povedal, že obhliadku mesta dáme až poobede, takže sme povegetili a vyrazili do mesta. Lonely planet v ruke a predčítavam ostatným, do toho ešte vždy niečo “prihodí” Roshan.
Prvá zastávka múzeum a Dagoba Džetarvanaráma - vstupné 20 rupiek. Dagoba je taká “stúpa”, taký kopček niečoho, čo slúži na posvätné účely. Táto bola celá z červených tehličiek, povodne 100 m, svojho času tretia najväčšia stavba na svete po pyramídach. Nieje dutá, tehly sú aj vo vnútri. Navštívili sme aj múzeum, kde boli nejaké torzá sochy Budhu, úžitkové predmety, mince…
Ivo sa cestou zakecal s nejakým predavačom, rozumeli si dobre, napriek tomu, že každý hovoril inou rečou. Zakúpil nejaký darček a utekal preč. Ďalej sme pokračovali k soche Budhu zo 4.storočia,nachádzala sa v krásnom exotickom voňavom parku.
Ďalšia dágoba Abhajagiri v kláštore z 1.-2.storočia bola kedysi súčasťou kláštora s 5000 mníchmi. Je vysoká 75 metrov. Potom sme pokračovali k slávnemu “mesačnému” kameňu, má tvar polkruhu a je to reliéf na zemi. /nepochádza z Mesiaca :-) Je fakt krásny a po celej Sri Lanke sa dajú kúpiť spomienkové prezenty s jeho vyobrazením. Od polmesiaca vedú krásne schody s vytesanými tučnými postavičkami. Asi 200 metrov ďalej je 1,5 m veľký krásny reliéf strážcu z 8.storočia, okolo je strašne veľa stĺpov, tie stavby, ktoré sa nezachovali, museli byť obrovské… Ieraz je tu akurát tak monumentálny počet opíc, sú všade, behajú po zemi, po stĺpoch, po stromoch…
Mesačný kameň:
Okolo Citadely (to už len z auta, je to úplná ruina) sme pokračovcai k Dágoba Thurapana (to je presne tá, čo je na obálke Lonely planet), najstaršia na Sri Lanke, pravdepodobne aj na celom svete. Má tvar zvonu, je natrená na bielo, so zlatou špičkou, okolo sú také malé svätyne a veľa kamenných štíhlých stĺpov, niektorésú už dosť naklonené.
Ďalšia dágoba bola zase biela s oplotením pokrytým reliéfmi slonov, volá sa Ravanveliséja a je podobná tej predošlej. (V tejto fázi sa mi už začalo všetko tak trochu vizuálne zlievať dokopy) V okolí sa nachádza aj zbytok mosadzného paláca, povodne 1600 stĺpov!, údajne mal 9 poschodí a ubytovaciu kapacitu 1000 mníchov, čo si teda neviem predstaviť.
Smerom k posvätnému stromu sme museli prejsť dvoma policajnými kontrolami, ktoré zhodnotili náš zovňajšok. Žiadna pokrývka hlavy a odhalené ramená a kolená. Ivo si musel požičať kus plachty cez kraťasy za 100 rupiek. (Vstupné ku stromu 200 rupiek) Sri mama bódhí-ficus religiosa, duchovné centrum mesta.Vyrástol z odnože stromu v Indii, kde Budha prišiel k “prebudeniu”. Je to najstarší písomne overený strom, cez 2000 rokov sa oňho starajú s láskou a úctou. Je oplotený, pod stromom je kaplnka z oboch strán, na oltárikoch sú veľké lotosové kvety a drobné jazmínové kvety (nie v girlandách ako v Thajsku), všade visia modlitebné vlajočky. Po plechových strechách skáču opice a robia strašný rámus.
Keďže sa tu stmieva veľmi skoro, už po šiestej, múzeum sme už vypustili a celí zmordovaní a spotení sme sa doplazili k autu. Dnes bolo veľmi teplo a dusno aj na ich pomery, takže sme ocenili klimatizovaný minivan, kde sa možme rozvaliť… Niektorí turisti toto mesto obchádzali na bicykli, ale nevyzerali, že by si to nejak zvlášť užili…
Na hoteli sme chceli hneď jesť, ale ten bazén vyzeral tak lákavo, že sme tam hneď skočili. Najlepšie na tom bolo, že čašník nám doniesol tie veľké pivá priamo na okraj bazénu, takže sme k tým fľašiam po dĺžke plávali jak ku kužekám… No bola to úplná paráda! To sa nám v Európe nestane..:-(
Legendárny bazén, kde servírujú pivo až do vody: :-)
Keď sme sa dostatočne nabažili vody aj piva, zasadli sme k stolu a začali majstrovstvá sveta v obžerstve. Každý dostal veľký kopec ryže a doprostred priniesli 8 misiek s rozličnými jedlami. Mäsité bolo len jedno - zelené kari s kuracím mäsom. Ďalej tam bola pikantná hrachová kaša so zvláštnym korením a čili, bola výborná, potom niečo, čo vyzeralo ako kuskus - nakoniec to bol strúhaný šťavnatý kokos so zeleninou a chilli, maniok v žltej kari omáčke - vyzeralo to ako kúsky mäsa, ďalej nakladané mango a mango chutney. No presne takto som si jedlo predstavovala!
Za takúto honosnú večeru 25 doláčov za všetkých štyroch.
Po večeri sme vzali baterky a paralyzér a šli sme na prechádzku. Absencia svetelného smogu i mesačného svitu nás hneď odradila od prechádzky k neďalekému jazeru (rozumej tma jak v prdeli), tak sme šli len k najbližšej križovatke, kde bolo len pár stánkov s ovocím…Tak sme sa otočili a šli naspäť. Dáša chcela ešte plávať, ale hotelový personál tým veľmi nadšený nebol, všetci hostia už evidentne spali… Tak sme podezinfikovali a šli spať.
26.3. Pidurangala, Sigiriya
Raňajky klasika - vajíčka na tri sposoby, hrianky a ovocie (vždy ananás, papaja pokvapkaná limetou a baby banány) Ivo zase porciu vajíčok navyše:-) Rýchlo zbaliť a “deme-deme-deme”. Cesta je už kratšia, do Sigyrye cca 2 hodiny, nejakých 100 km. (Polonnawuru sme vypustili, až toľko starodávnej architektúry by asi naši chlapi nestrávili) Zastavili sme v jednom stánku, kde Roshan kúpil velikánsky balík chilli papričiek a hneď vedľa predávali vietnamky za 15O rupiek - 22,70 kč, tak som si jedny vzala, budem potrebovať na pláž.
(Ja si vždycky na dovolenke kúpim výbavu na pláž, šaty a vietnamky za 100 kč, kto by to nosil v batohu z domu …) Kúpili sme aj 1 ananás a 6 máng za 270 rupiek v stánku a potom v obchode jednu balenú bábovku, keby mali naši európski chlapi hlad. Pečivo tu totiž veľmi nefičí…
Dorazli sme k ďalšiemu nášmu cieľu - hora Pidurangala, hneď pri vstupe sa na nás nalepil taký vyschnutý domorodec v pánskej košeli a plachte okolo pása, najprv sme sa zdráhali, že nikoho nechceme, ale keďže sme vedeli, že mu bude stačiť pár rupiek, nechali sme ho tak, nech má radosť… zase je treba trochu podporovať miestnych :-) Cesta hore viedla cez kadejaké krivoľaké cestičky, úzke strmé schody, okolo veľkých balvanov. Domorodca sme hneď prekrstili na “odháňača hadov”, pretože mal takú palicu, ktoru pred sebou šmatral ako slepec - odháňal hady. Tu a tam nás upozornil na nejaký 1000 rokov starý nápis, diera v kameni, kde naliali olej a zapálili fakľu, ležiaci Budha, nádrž s vodou pod previsom, malý kláštor. Potom nás previedol obchádzkou, aby sme sa vyhli hniezdu sršňov, potom zase obchádzka kvoli kobre… Tak sme šli okolo a smiali sa, že aký folklór, pravila Dáša :-) Hore bola nádherná obrovská kamenná plošina lemovaná exotickými rastlinami a kríkmi, a odtiaľ prekrásny výhľad do okolia a hlavne na Sygiriu - náš popoludňajší cestovateľský cieľ. Urobili sme asi 100 fotiek (vyfotili sme si aj odháňača hadov) a pomaly sme sa vliekli dole. Ivo sa predieral medzi dvoma skalami, a odháňač hadov mu vzal batoh, aby mu neprekážal. Ivo sa oňho nehlásilm tak mu ho zniesol až dole - medzitým si dofajčil nejaký nedopalok od cigarety, ktorý vytiahol z vrecka košele. Boli sme z neho úplne “paf”, tak sme mu dali 2x500 rupií a krabičku cigariet, bol tak nadšený, jak malé decko na Vianoce.
Naskočili sme do auta - smer hotel, cestou samé chajdičky a rozpadnuté ubytovne. Roshan nás ale tou džungľou doviezol ku krásnym bungalovom. Záhrada síce ešte nebola hotová, kládli tam trávnaté koberce, ale všade boli nádherné kvety a kríky, bungalov s veľkou posteľou, pred ním terasa s drevenými lehátkami s výhľadom na Sigyriu, no luxus v džungli… Hneď sme teda podezinfikovali, zjedli nejaké to ovocie. Do odchodu na Sigiryu sme mali ešte dosť času (stačí tak 16:00 do západu slnka na vrchole), takže ešte možme dať nejaký výlet…Jazda na slonoch nás už nelákala, to už máme za sebou, takže sme si vybrali “Village tour”. Roshan nás vzal do turistickej kancelárie, to bola polorozpadnutá budka pri zaprášenej ceste. No dobre, treba skúsiť všetko, tak sme to vzali. Maník s dotykáčom v ruke chcel 20 doláčov za osobu, bez obeda, čo sa nám zdalo teda dosť. (obed bol za príplatok 3 doláče) Zaplatili sme a pri ceste nás vyzdvihol ďalší maník na rikši ťahanej hovädzím dobytkom. No skeptickejšie som sa už tváriť nemohla…Kodrcali sme sa asi kilometer a už som chcela vyskočiť a ísť na hotel, ale zaujala ma Dáša s Ivom, ktorí sa strašne rehotali. Nemohla som pochopiť, prečo, mne to neprišlo veľmi zábavné. Potom vysvitlo, že tá krava sa pred jazdou vysrala, a ten maník, čo za ňou sedel, jej celú dobu oškrabával prstom zaschnuté hovno okolo zadku. Zabočili sme z cesty na poľnú cestu, už som myslela, že zo mňa vytrasú aj včerajšiu večeru, dorazli sme k jazeru - v podstate taká žaburina s leknami a lotosovými kvetmi.
A čo naša Dáša, keď vidí vodu? Šup do nej. Domorodci sa strašne rehotali, že toto ešte nevideli. Tak sme sa zviezli na plti, uplietli nám na krk také náhrdelníky z kvetov a vysadili nás na brehu pri chatrči, kde nás prevzal manželský pár v chalúpke. Vedľa obydlia mali aj taký prístrešok na koloch, tam hliadkujú a strážia v noci úrodu pred slonmi. Tak sme sa tam vyštverali a urobili povinné foto. Divoké slony na Sri Lanke vraj ročne zabijú 3-4 ľudí.
Domáca pani nás vzala do ich záhradnej kuchyne, najprv prebehla ukážka, ako sa “mláti” ryža, potom sa odstreďuje v takom košíku z rákosia od nečistoty a šupiek a nakoniec melie. Domáci pán zatiaľ mačetkou rozťal kokosový orech, nalial nám ho do rozpolených kokosových orechov ako do čaší a pili sme. Kokosovúp dreň pani nastrúhala na takom zvláštnom noži zapustenom v drevenej podnožke, na ktorej kľačala. Potom prišla k takému stolčeku , navrchu bol kameň, bachla naňho 3 čili papričky s osolenou vodou a kamenným vačekom ich rozvaľkala, pridala zelené cibuľky, kokosovú drť a citrónovú šťavu - z toho spravila takú mazľavú hmotu. Z umletej ryžovej múky a kokosu s vodou urobila placky, vložila ich medzi dva veľké banánové listy a upiekla na ohni. Hotovo. Na dva hlinené taniere dala banánový list, kopku kokosového magľajzu, placky a varený maniok s cibuľkou. Chutilo nám to ukrutne, všetko ultra bio z políčok okolo. Teta bola asi rada, že nám to chutí, lebo nám všetkým pridala. Už nám bolo ale trápne brať si do tretice, tak sme sa s nimi vyfotili a šup díško do vačku. Cesta naspäť bola našťastie na tuk-tuku, druhú kravskú jazdu by som už nedala.
Konečne sme sa vyškrabali hore, odtiaľ sme sa mrkli na Pidurangalu, ktorá je severne, ten obrovský plochý kameň na vrchole sa odrážal v slnečných lúčoch. Na juhu bolo vidieť hory okolo Kandy.
Na plošine hory sme si posedeli na zbytku hradieb, vypili sme ploskaňu a čakali na západ slnka. Bolo to krásne… Cesta dole ubehla rýchlo, pri aute bola už skoro úplná tma. V hoteli zase super večer z množstva rozmanitých mištičieka, kopy ryže, pokecali sme aj s Roshanom, je to fajn parťák! Na terase padla fľaša Fernetu, mango zo stánku a plní zážitkov sme nasávali zvuky okolitej džungle.
Pohľad na Pidurangalu zo Sigiriye:
A pohľad do vnútrozemia:
27.3. Dambulla, Kandy
Ráno sme si dali zraz pri aute až o 9:00, treba trochu aj povegetiť. Ivo bol nemilo prekvapený, keď si za svoju obvyklú vajíčkou dupľu musel doplatiť. Bola tu ale raňajková zmena, namiesto ovocia sme dostali rötti placku.Zbalili sme batohy a šup do auta, poprosili sme Roshana, že chceme vidiet aj rezbárske dielne. Najprv prebehla malá exkurzia, ktorá (samozrejme) skončila v obchode. Ale každopádne to bolo zaujímavé - ukázalinám rozne druhy dreva, rozličné druhy farbenia - nastrúhanú koru nejakého stromu rozmiešal vo vode, bola červená,potom niečo pridal bola fialová,potom pridal citrón, farba sa zmenila na žltú, potom pridal kriedu, farba zhnedla. Bolo tam asi 5 chlapov ktorí stružlíkali sochy, nábytok, fakt krásne. Kúpili se si Srilanské masky, jedna nám teraz visí nad schodmi.
Roshan nám potom zastavil pri stánku s banánmi - mali žlté, červené, oranžové, zelené, všetko tie malinké bejby, tiež jackfruit (po našom chlebovník..) - to je také obrovitánske zelené oválne hrboľaté ovocie, väčšie ako ľudská hlava. Zužitkuje sa sladká dreň, prostriedok poldu i jadierka. S Ivom sme neodolali ani varenej kukurici…
Ďalšia zastávka bola plantáž s bylinkami (spice garden) a ayurvedou. Najprv bola prechádzka záhradou, poukazovali nám všetky možné rastliny, bylinky, potom sme si sadli v takom altánku, kde nám dali všetko možné aj ovoňať, ochutnať, Robovi odepilovali časť lýtka krémom ( dodnes tvrdí, že som si ten krém mala kúpiť, neviem, čo tým chce povedať!) dostali sme aj ayurvedsku masáž. Videli sme “pepřovníky” ( dva druhy), kardamon, kakao, žlté korene kurkumy (rastlina kurkumy je vysoká asi len 20 cm, koreň sa zbiera, keď zožltnú listy) kráľovnu korení - vanilku, ktorá pochádza z Afriky, rastie na takých vysokých popínavých kríkoch. V auguste má každá odnož kvet, záhradníci musia prstami spojiť samčí a samičí, aby z toho bol plod.
Santalové drevo (krásne voňalo) potrebuje k životu symbiotický strom, santalový olej zreje 50 rokov (asi preto je taký drahý:-) Škoricové zvitky sú z kory, sušia sa, dávajú sa aj do kari, su dobré na cukrovku , zvyšujú tvorbu inzulínu. Vyzerali inak ako z našich obchodov, nie sú tvrdé, ale tenšie a krehkejšie, samozrejme aj voňavejšie. Srilančania neveria na západnú medicínu, na všetko majú svoje mastičky, tinktúry a olejíčky. (Samozrejme si ani neplatia zdravotné poistenie, kto nemá na doktora, umrie. )
V miestnom obchodíku sme si kúpili kari prášky, boli výborné!
Cestou sme prechádzali mestom Dambulla, kde sa na miernom kopci nachádzajú staré biele jaskynné chrámy pod skalnatým previsom, sú tam doslova stovky Budhov, stojací, sediaci, ležiaci, kadejakí. Cestou schodmi hore som si kúpila ružovú kytičku lotosových kvetov, ale keď som si ju položila na kameň a chcela odfotiť, pribehla ako blesk opica, uchmatla ju a vybehla na strom. Tak som vyfotila drzú opicu na strome.
Dole som z núdze navštívila WC, otrasný zážitok.
Pokračovali sme do Kandy, zastavili sme ale ešte v batikovej manufaktúre, taká pekná Srilančanka nám tam ukazovala postup batikovania - mali tam tri vane - s naftalínom, soľnou vodou a farbou, v týchto troch veciach sa vždy namáčajú batikované veci. Na vosk majú také kovové pero s nádobkou, kresliaca hmota pozostáva z parafínu, miazgy a vosku. Na kreslenie používajú aj bodkovaciu techniku, niektoré batikové obrazy sú aj poglitrované.
Ako inak, smer obchodík - mali tam aj 2 metre dlhé obrazy, niektoré aj za 200-300 dolárov, motívy sú rozne - pávy, ryby, slony, zberačky čaju, sygirijské konkubíny, festival v Kandy…Kúpili sme si dva malé obrázky s slonmi na oranžovom podklade. Ivo zase skončil v klenotníctve obďaleč a zakúpil zlatý prsteň s rubínmi a diamantom!
Hotel v Kandy je krásnya 5-poschodová budova s terasami smerom k jazeru a svetlíkom uprostred cez všetky poschodia. Hotel je známy svojími opicami, ktoré ho “okupujú”, ale večer sme žiadne nevideli. Upozornili nás, že si máme zatvárať dvere a okná, aby nám nevliezli dnu. Rozhodli sme sa, že večerať budme v meste, treba skúsiť všetko. Predtým ale bolo extrémne nutné dezinfikovať, otvorili sme ďalší Fernet.Keď nás Roshan ešte po hodine videl na balkóne s batohmi na chrbte, pozvali sme ho hore a pollitrovka padla:-) Takto veselí sme vyrazili do mesta, jazero bolo krásne osvetlené, aj chrám Budhovho zubu, tak sme sa dostali až k centru, ale stravovacie zariadenia na nás dojem neurobili.Hlad nás ale donútil niekde zasadnúť a my s Dášou sme sa pobrali na WC, bol to ultra hnusný a smradľavý zážitok, ešteže sme mali promile v žile, inak by som asi na tomto mieste nejedla…Tu keby spravila hygiena stery, tak vykultivujú zoologickú záhradu.Objednala som si kotthu rotti, lebo som v Lonely planet čítala, že to treba skúsiť. Je to vlastne placka pokrájaná na také hrubé rezance, je to zmiešané so zeleninou, vajíčkom a mäsom, bola toho taká kopa ako pre štyroch ľudí a chytilo to skvelo! Ostatní si dali ryžu, bola tiež v pohode, ale Kotthu chutilo všetkým viac. Potom sme vyskúšali aj také trojuholníčky a obdĺžničky vyprážané na oleji, plnené všelijakými zmesami, predávajú to všade v stánkoch a pojazdných obchodích, volá sa to samosa, a boli tiež výborné, viac alebo menej pikantné. Na výber boli zeleninové, kuracie, rybacie, s vajíčkom…Od tejto chvíle ich Ivo prekrstil na “buchetky” a úspešne sme ich konzumovali každý deň až do skončenia dovolenky. Po tomto obžerstve sme museli obetovať rupijky aj za ultra drahé pivo (samozrejme účet za pivo bol vyšší ako za celé jedlo…) No ale krčmička bola trochu viac nobl než stravovacie zariadenie, kde sme jedli. Na hotel sme sa odviezli tuk-tukom, ktorý nás previezol ooačnou stranou jazera.(zobral nás všetkých štyroch za 450 rupiek)
Roshan nás pivítal s tým, že ho fernet na dve hodiny uspal a tak sme ho pribrali zase, tentokrát prebehla degustácia slivovice. Kým sme skypovali domov, Dáša s Ivom si s ním pokecali multiligválne, prišlo aj na nemčinu a ruštinu. Na terase sme sa zdržali do pozdnej nočnej hodiny a jednohlasne presunuli budíček o hodinu neskor.
28.3. - Kandy
Raňajky zase to isté ako všade, našťastie sme mali spestrenie v podobe opičieho prestavenia - opice v húfe vyliezali z veľkej koruny stromu pred hotelom a presúvali sa po elektrických drátoch smerom k odpadkovým košom. Roshan kupodivu celkom čulý a tak sme vyrazlili. Prvá zastávka múzeum drahokamov, hneď sme Roshana varovali, že tu nakupovať na 100 % nebudeme.Obhliadka v pohode, aj s premietaním v minikine (video v češtine!) Zaujímavé bolo pozorovať brusičov pri práci. V obchode mal najväčšiu radosť Ivo, keď predavač pozrel Dáši na prst a povedal, že diamanty a rubíny! Utiekla som najprv ja a potom aj zvyšok našej výpravy. Ďalší cieľ botanická záhrada Kandy. Toľko druhov paliem som ešte nevidela. Orchideový pavilón nás veľmi nenadchol, ale kadejaké prazvláštne stromy, ktoré vyzerali ako kulisy z natáčania Pána prsteňov, v tých koreňoch sme sa museli vyfotiť, ďalší strom mal okolo hrubého kmeňa obtočené velikánske ružové kvety a zelené plody veľkosti ľudskej hlavy.Potom Robo rozbil širokouhlý objektív. Jeden maník mal zdochnutého škorpióna na metle a za fotku pýtal peniaze, takých sme ešte stretli dvoch. Po troch hodinách sme nohy vliekli za sebou, zďaleka sme neobišli všetko, ale v tej horúčave to ani nešlo.
Opice dlabú jackfruit:
Večer sme zapadli do našej “obľúbenej” reštaurácie, ešteže som nemusle na WC…Všetci sme si dali kotthu. Na hoteli ešte dezinfekcia, tentokrát Arrack, ktorý nám daroval Roshan. Chutil ako náš rum a bolesti hlavy, ako nás Roshan varoval, sme na druhý deň nemali. Šak sme zvyknutí :-)
29.3.Nuwara Eliya
Ráno znovu zbaliť batohy a presun ďalej. Zastavili sme na okraji takej malej dedinky, kde sme sa len tak poprechádzali, miestni na nás hľadeli, akoby v živote nevideli belocha. Potom sme si dali pauzu pri vodopáde Ramboda, voda v ňom bola viac než svieža, ale morskej nymfe Dáši to vyhovovalo.Ako inak, Robo sa kúpania nezúčastnil, ale fotil okolie.
Tretia zastávka bola čajová plantáž Bluefield Tea (http://www.bluefieldteagardens.com) Najprv bola obhliadka továrne (tetušky za každú fotku chceli díško), medzitým bol výklad o čaji. Čaj sa po nazbieraní hneď suší, 12 hodín (keď prší, tak 18 hodín) Potom sa roluje ďalej a drtí, do jednej drtičky vojde 325 kg, drtí sa 27 minút), potom sa fermentuje - tým sčerná, je voňavý a chutný. Ďalej putuje do sušičky - tu majú storočnú sušičku, ktorá ešte funguje. Čaj čierny a zelený je z jednej rastliny (čierny je fermentovaný, s kofeínom, zelený je bez), čaj biely pochádza z inej rastliny a suší sa na slnku - preto je drahší.
V miestnej čajovni sme aj ochutnali čaje, boli výborné, ešte aj tá voda, z ktorej ho varia je lepšia ako u nás:-) Cesta do Nuwara Eliya nám ubiehala veľmi pomaly, pretože na každom kopčeku sme Roshana prosili, nech ná zastaví a kochali sme sa. (Ako z Hrušínsky vo filme Vesničko má středisková) Krikľavo zelené terasy čajovníkov na kopcoch boli úchvatné. Škoda, že na fotkách tá farba vo vlhkom vzduchu nevyzerá tak výrazne ako v skutočnosti. Občas sú medzi zelenými kaskádami aj hnedé, to sú políčka zeleniny. Keď sa tu v minulosti zabývali Angličania, chceli domácu stravu, takže tu doteraz pestujú aj také plodiny, ako je listový šalát, mrkva, zemiaky. Poobede sme dorazilido hotela, je to stará koloniálna budova bývalého guvernéra. Starožitný nábytok a krb na izbe. Príplatok za drevo do krbu - 600 rupií. Úplná romantika aj bez ohňa.Vybalili sme sa a vyrazili do mesta - chcela som si kúpiť sarong, ale tunašie trhy ma dosť sklamali, v Thajsku bolo viacej možností nakupovať tradičné veci a etno darčeky. Z miestnych trhov aspoň pár fotiek:
Keďže Nuwara Eliya leží v nadmorskej výške 1889 metrov, hneď, ako zapadne slnko, je strašná zima. Takže k tradičnému oblečeniu domorodcov (klasická pánska košeľa a plachta uvizaná okolo pásu ako sukňa) pribudla ešte hrubá vlnená čapica a zimná bunda značky Columbia alebo Northface (ako sme zistili, povod miestne trhovisko) Naši chlapi sa hneď išpirovali a obidvaja si takú ihneď zakúpili, Robovu som potom ihneď zhabala. Pojedli sme buchetky ( jedna stojí cca 4kč, a také tri-štyri kusy človeka zasýtia ako obed) sme usúdili, že potrebujeme pivo. Tak som podľa Lonely Planet našla lacný pub, a nesklamal, pivo tu bolo fakt lacné - 1liter za 450 rupií, inak v reštaurácii stojí 0,6 litra 350-450 rupií).Posedeli sme, pokecali, a zase do mesta. Vybrala som si jednu indickú reštauráciu - Grand Indian, krásny interiér, obsluhovali Indovia v bielch rukavičkách,Objednala som si indické thálí, bol to obrovský kovový podnos, uprostred miska ryže, okolo placky a 6 kovových mištičiek, v dvoch šalát, v dvoch pikantná zeleninová zmes, v jednej rybacie mäso a v jednej kuracie kari - bolo to luxusné. A bolo toho veľy, ryžu som ani nemohla dojesť. Robo si objednal tikka masala, boli to grilované červené kúsky kuracieho mäsa, tiež veľmi chutné, ale bolo toho menej ako u mňa. No skvelý zážitok pre moje chuťové bunky (ale horší zážitok pre bunky tukové…)
Večer sme sa doplazili k hotelu a boli sme takí vyčerpaní, že sme nevládali ani dezinfikovať. Nechali sme si raňajky na druhý deň zabaliť a šup do postele. Pod pyžamo som si obliekla bavlnené legíny, cez tričko flísovú mikinu, na paplón som prehodila ešte deku a aj tzak mi úplne teplo v noci nebolo…
30.3.: Hortonove pláne, Koniec sveta
budíček 5:30, cesta ubehla rýchlo, vstup na Hortonské pláne bol 2500 rupií, okruh má 9km. Je tam zvláštna vegetácia - také suché trávy a z nich vyčnievajú krásne rododendróny. Vnorili sme sa do lesa, kde bolo chladno a vlhko, zvláštne stromy a na nich epifytické orchidei a pepřovníky, ktoré sa ťahajú za slnkom do výšky. Videli sme aj divokú opicu, orla, varana, farebné veľké motýle. Najprv sme sa pozreli z malého Konca sveta, po krátkej ceste sme dorazli na veľký Koniec sveta - 800 metrov hlboký zraz, nad ním ďalšie kopce v zahmlenom opare. Posedeli sme si chvíľu, o desiatej dopoludnia tam bolo pekne horúco, vybalili sme “raňajky”, z ktorých by sa nenajedlo ani naše dvojročné batoľa. Pokračovali sme ďalej, cestou sme sa zastavili ešte pri vodopádoch, okolo rástli také zvláštne vysokánske paprade, vysoké ako stromy, vyzerali ako v prvohorách.
Na hotel sme dorazili po dvanástej a hneď sme zaľahli, pálil ma osmahnutý xicht od slnka i od vetra. Ani nie po hodine nás zburcovala hyperaktívna Dáša, že ideme do mesta. Tak sme sa poprechádzali po parku (vstupné 300 rupiek!), Ivo chcel vyjsť zadným vchodom kúpiť baterky do foťáku, ale nechceli ho pustiť, lebo nemal lístok - lebo mu ho tetka pri vchode nedala. Tak ho pustili, telefonicky zdrbali tetku a pri odchode sa Ivo zastavil pri okienku a česky začal riešiť s tetkou, že chce lístok a že:”Ja jsem chtěl vyjít zadní bránou” Myslím, že tetka dobre vedela o čom hovorí, tak mu dala lístok a Ivo bol spokojný.
Park bol inak pekný, rástli tam vianočné hviezdy vysoké ako ja. Tak sme zabili čas a mohli sme s kľudom do našej hospůdky, kde čapujú litrové pivo:-)
31.3. Tissamaharama
V malom mestečku sme bývali v krásnom hoteli, ktorý má každé poschodie lemované terasami, ležal uprostred ryžových polí, kombajn ich klátil až do noci.
Poobede nás naložili do džípu, ktorý má vyvýšené sedačky vzadu a natriasalo s nami kvalitne. Roshan nám cestou ukázal takú chajdu na koloch, s vlastným WC - atrakcia pre turistov - nočné pozorovanie slonov.(jedna noc 70 dolárov)
Vstupné do Yaly a prenájom džípu je dosť drahé (pre milovníkov slonov je asi lepší park Minneriya, kde sú samé slony, sú ich stovky) V Yale sme ich videli v skupinkách po 3-4, asi na troch miestach, ďalej divoké byvoly, jelene, sliepky, zajace, opice, pávy, pestrfarebné vtáky, krokodíla. Asi dvakrát s,e zastavili a s ostatnými skupinami čakali pri obvyklých úkrytoch leoparda, ktorý sa zobúdza okolo 16:30, ale nemali sme šťastie.V súčasnej dobe ich tu žije asi 25 kusov.Obišli sme park a zastavili sa na pláži s gýčovitým tyrkysovýmorom a pomaly sa stmievalo. Cestou von z parku nám priamo pred autom cez cestu prechádzal nádherný leopard, na kraji cesty sa ponaťahoval a zaliezol do krovia. Fotky ale nevyšli - bolo vidieť len jeho svietiace oči - už bola skoro tma. Asi 10 metrov za ním stáli tri obrovské slony. Takže nakoniec sme boli spokojní, ikeď zvierat by mohlo byť viacej a džípov menej. Večeru sme si dali na hoteli, zase veľká miska ryže s plackami a 6 malý voňavých mištičiek s kari okolo, výborné.
1.4.Mirissa
Ráno som si nastavila budík na 6:00, chcela som si vyfotiť východ slnka nad ryžovými poliami a jazerom, slnko ale vyšlo nad stromami. Ale fotky sa podarili, na jazere sedeli tisíce vtákov, rybár na loďke plieskal paliocu o hladinu vody - asi hlušil ryby. Medzi jazerom a naším hotelom boli prekrásne obrovské stromy “mára”, po nich sa preháňali desiatky čipmankov. Ráno bolo nádherné, v kľude sme si vychutnali raňajky, podezinfikovali a zbalili sme ruksaky.
Poprosili se Roshana, aby nás vysadil v Mirisse a pomohol nám nájsť pekné a lacné ubytko na pláži. (Chcela som aj na odľahlú pláž Goyamboka, ale tam boli bungalovy obsadené)
V Lonely planet písali, že “ospalá Mirissa”, takže som dúfala, že to bude tiež kľudné miesto. Pláž sa nám celkom pozdávala, ale prvý hotel bol s bazénom, preľudnrný a drahý (skoro 80 dolárov za noc) Tak sme pokračovali ďalej, mne sa páčila Palmvilla Mirissa, ale už nemali izby s klimatizáciou. Hneď vedľa - oproti výbežku do mora - je Giragalla, nieje síce tak pekná ako Palmvilla, ale bola za pekných 40 doláčov, prvú noc nás ale ubytovali v budove, lebo prízemné izby s terasou do záhrady k moru boli obsadené. Hneď prvú noc som nadávala na Lonely planet, bo spať som nemohla, zvuky s plážových barov sa pobrežím šírili až do druhej v noci. Ráno nás presťahovali do nízkeho bungalovu, ktorým sa vchádzalo do záhrady a z nej rovno na pláž, skromná izba, ale fajn. Zvuková vlna z pláže sa šírila asi iným smerom, alebo som už bola taká unavená, že mi to bolo jedno.
2.4.Mirissa, Galle
Našťastie druhú noc som spala dobre, ikeď som zase počula autá - z druhej strany hotela bola hlavná cesta. No ale sťahovať sa nám už nechcelo. Pri tradičných raňajkách ( našťastie netradične na pláži) sme mali krásne predstavenie - údržba záhrad po srilansky - prišiel polonahý maník, dal si okolo členkov povraz, mačeta zastoknutá za spoďármi a začal šplhať na palmy. Na vrchu zhodila pár orechov, osekal suché vetvy a poďho ďalej. Samozrejme, fotka bola nutná, aj nám zamával!
Výlet do Galle miestnym busom je poriadny adrenalín. Autobus je rozheganý a šofér si manévruje medzi uličkami, stánkami a ľuďmi ako kaskadér. Na zastávke sme čakali len chvíľku, ono to jazdí skoro furt, smer Galle - je to vždy veľkým napísané pod sklom busu. Ale oni aj tak vždy zastavia, vykloní sa “asistent” šoféra a spýta sa, kam chcete. No a potom kasíruje ľudí, chodí pritom uličkou autobusu a dáva im také srandovné lístky počmárané. No ukrutný zážitok.
Galle (kultúrne dedičstvo Unesco), bolo založené v 16.storočí, ešte pred príchodom Portugalcov - bol to hlavný prístav ostrova, má dobrú polohu, na juhozápade ostrova, leží na výbežku do mora. Za Portugalcov mesto zbohatlo. Okolo mesta sú krásne vysoké hradby, na okraji biely maják. Stretli se tam stovky detí v uniformách s pani učiteľkou v sárí.
Pláž v Mirisse je celkom rozmanitá, dá sa tam aj trochu šnorchľovať, ale tým, že sú tam vlny, je to mútne, takže pár rybičiek, inak koraly vobec. Ale plávali sme za asi meter veľkou korytnačkou! Vlny sú hneď pri polostrovčeku oproti nášmu hotelu mierne, dá sa tam kúpať, smerom na západ pobrežia sa zväčšujú, tam úradujú už len surfisti. Polostrovček sa k večeru zalieva vodou, je tam krásny výhľad. Okolo hotela sme mali hojdacie siete, lehátka, vegetili sme, čítali, maníci nás ochotne obskakovali, nosili pivo a ovocné nápoje. Raňajky boli samozrejme zase úplne to isté ako všade. Na obed sme pojedli buchetky, na večeru sme šli vždy na pláž. Prvý deň sme si dali nie veľmi vydarené krevety, ale ďalší deň sme už vyrazili k pultíkom na pláži, kde mali vystavené rozmanité morské príšerky , len vyberať. Tak sme si dali red snapera, celého ho vymáchali v takom magľajze, ugrilovali a dali nám k tomu mega porciu coleslaw šalátu, lepšiu rybu som v živote nejedla. Boli sme tak zvedaví, ako to prpravujú, že sme domorodcom vliezli až do kuchyne,vobec nás nevyháňali, smiali sa a všetko nám tam ukázali.
Dvakrát sme boli obedovať v zariadení s pracovným názvom "Kouzelné pokličky" - hneď na pláži veľký pult, kde bolo asi 20 hlinených hrncov s ornamentami a pokrievkami, v každom niečo iné. A každý deň sa obash hrncov menil. A samozrejme všetko bolo výborné, polovicu vecí sme ani nevedeli, z čoho to je, napríklad na kolieska pokrájaný koreň lotosu v omáčke...
Na záver fotka rybolapača na tyči, pozor, je to už len turistická atrakcia, za fotku musíš zaplatiť, inak ti pred stiahnuté okienko auta pristane ruka šialenej srilančanky a z fotky nemáš nič :-)
A fotka surfistov pri západe slnka, posledný večer:
5 dní v Mirisse ubehlo ako voda, pred hotelom zase čakal náš džin z lampy, aby splnil posledné želanie - odvoz na letisko. Dovidenia, Sri Lanka! aešte básnička od Dáši:
Na Sri Lance je jak v bance,
když nemáš rupky, tak jdeš do dupky.
My se měli jako v ráji, na boháče jsme si hráli,
tisícovek plné hrsti, to nám není proti srsti!
Hrníčky, rybičky, tam vedou naše cestičky.
I buchtičky jsme si dali, no prostě jsme pořád žrali.
Myslíme i na zdraví, 5x denně dezinfekce,
Arak všechno vypálí.
Na safari sloni, krokodýli,
hodně blízko u nás byli.
Potkali jsme leopardy,
jezdil s námi Fitipaldi.
Na jaka jsme sedli, na výlet se vydali,
když jsme došli k domorodcům, všechno jsme jim sežrali.
Od rýže k lotosu, dali jsme si do nosu,
trochu čili, trochu kari,
už nás zase dupka pálí!
webové stránky na Roshana - Jeromwin Tours tu
a hodnotenie na tripadvisore tu
Komentáře
Okomentovat