Denník Thajsko, Kambodža
Pondelok Tak sme zase pristáli v Bankgoku. Bus, ktorý do centra premáva každú hodinu, sme nestihli, tak sme zamierili k taxíku. Na taxík bola fronta, dostali sme poradové číslo, našťastie sme čakali asi len 5 minút, cena 600 B (Bus stojí 120 B na osobu) Po hodine cesty sme sa ubytovali vo Wild Odchod Villa v štvrti Baglamphu, izba malá, bez okna, s A/C, TV a kúpelňou, kde sú miesto oken len také drevené okenice, takže švábi, mravce a moskyty tam mali raj. Hodili sme batohy a hneď vyrazili na Khao San, ktorá sa za 7 rokov výdatne zmenila, pribudlo stánkov a ubudlo vyzývavých slečien postávajúcich pred podnikmi všakovakého druhu.(Asi už to tak nevynáša ako kedysi) Chlapci si kúpili náhrdelník a náramok z hadích kostí, pojedli sme Pad Thai na ulici, ktoré už nestoja 30 B, ale 50 a šli sme spať.
Utorok Raňajky v hoteli (420 B pre troch), tuk-tuk do Grand Palace 80 B. Jazda tuk-tukom nesklamala, Tomáš sa najviac bavil, keď mi uletel klobúk a Thajec na skútri za nami uháňal, aby mi ho podal. Pred palácom sme si to museli natočiť, tam bol taký dav ludí, že sa to ani nedá popísať. A taký hluk, že keď auto šlo rovno za mnou a trúbilo na mňa, ja som sa ani neotočila, lebo som netušila, že je to na mňa..Ani keď na mňa začali gestikulovať thajsky, som nepochopila, až ma Robo potľapkal po pleci. Tradične v Paláci ukrutne horúco a ukrutne veľa ľudí, absolútne nemožné si čkokoľvek vyfotiť. Pre zmenu sme uprednostnili početné múzea v areáli, ktoré sú klimatizované. (Muzeum zbraní, klenotov, mincí- je ich tam fakt veľa, je to na celý deń. V múzeu Budhov boli aj kópie smaragdového Budhu, oblečeného podľa toho, aké je klimatické obdobie.
Na prítomnost detí tam asi neboli zvyknutí, pretože pani v uniforme sa zdvihla zo svojho miesta a Toma výdatne prenasledovala a upozorňovala, že nemá hovoriť nahlas, behať a podobne. Jo, a šatka omotaná okolo hornej časti trupu ženám nestačí, proste musela som si kúpiť triko.
Posledné dve fotky - detail výzdoby a detail maľby - ktorá meria niekoľko desiatok metrov a obkolesuje celý Palác.
Povinnú jazdu sme teda mali za sebou a vyrazili sme na obed, Tom si dal kuracie Satay, to sú také ugrilované plátky navlečené na špajli, podávané s pikantnou arašídovou omáčkou, ktorú som zjedla ja, Robko si dal Masaman a ja Tom ka kai, všetko bolo dobré. Poobede sme si schrupli (Tom mastil tablet) a vyrazili na molo na rieke Chao Praya – smer Wat Arun ( z mola č.8 na č.12)
Wat Arun bol v lešení, tak sme sa trochu prešli, aj po okolí, až zapadlo slnko. V obchode pri mole sme si kúpili drevenú masku a Tom dostal malinkú sošku Budhu pre šťastie zadarmo. Predavač bol naňho veľmi milý a Tomáš mal z toho radosť jak malé decko.
Večer si Robko na Khao San kúpil smažené kobylky, tak sme ich jedli a cudzí ľudia si nás fotili, ako sa fotíme. Bolo to chrumkavé, smradľavé, ale chutilo to za korením, v ktorom to bolo vyváľané, takže po usmažení sa to zjesť dalo:-) Tarantulu sme si teda nedali, škoda peňazí za to!
Streda Robko vstával už o siedmej, účastnil sa Thai cooking class, o ktorej sľúbil, že napíše, čo doposiaľ neučinil a už sme mesiac doma! Tak aspoňže niečo fotil, takže najprv ponúkam fotky z trhu, z kurzu varenia a nakoniec fotka celého menu, ktoré uvaril:
A link na kurz varenia ( 4.najlepšia Kola varenia v Bangkoku) na Tripadvisore tu
My sme si s Tomíkom pospali skoro do obeda, dali si raňajkoobed a naložili sa do hotelového bazéna, ktorý bol celkom fajn, až na to, že pomer savo:voda bol asi 1:1. Taťka sa nám vrátil až po tretej, tak sme vyliezli z bazéna a taxíkom sme sa odvezli k Domu Jima Thompsona, to bol americký obchodník, ktorý sa počas druhej svetovej vojny dostal do Thajska, zamiloval sa doň a zostal tu žiť. Okrem toho, že vzkriesil výrobu a export thajského hedvábu, bol aj milovník umenia, zhromaždil veľké zbierky porcelánu, soch a úžitkových predmetov z Ázie. Býval v dome, ktorý nechal postaviť zo šiestich tradičných drevených thajských domov – rozložil ich, premientnil a spojil s krásnými záhradami. Odkedy sa stratil v džungli v Malajzii v r.1967, jeho dom zostal v povodnom stave a slúži ako múzeum. (Takže je úplne autentické :-)
Prehliadka je organizovaná, stojí 150 B a trvá 40 min. Zbierka nieje nijak obrovská, ale zaujímavá – čínsky porcelán, hodvábne výrobky, sochy aj torzá Budhov (Thajec totiž nemože v dome držať nič rozbité,ani sochu Budhu..) V jedálni mal aj stol, čo je tiež pre Thajcov netypické. V hosťovskej izbe bol porcelánový nočník – mačka pre chlapov a žaba pre ženy, posteľ bola krátka, thajská, vo svojej spálni mal veľkú, pre poriadneho chlapa. Pred domom tancujú pekné Thajky a záhrada je krásne bujná, samozrejme krásny spirit-house, jazierka so zlatými rybkami. V blízkosti domu pri kanáli sme našli aj kešku. Cesta domov opoť taxíkom, 250B.
Večer sme si dali Sweet and sour, ku ktorej si už třeba pýtať ryžu, automaticky ju totiž nepodávajú, Tomík už klasicky Satay. Večer balíme krámy a objednávame si taxík na stanicu. Samozrejme si ešte užívame leňošenie dolu v prízemí hotela, Robko surfuje po nete pri pive, ja píšem denník s mango šejkom a Tomík úlohy do školy s džúsom. Jo, a taxikár sa nás pýtal, odkiaľ sme a my že z Českej republiky a on že " Pit-ček" - tak až na tretí pokus sme pochopili, že Petr Čech ! :)
Spirit house v našom hoteli:
Štvrtok Vstali sme 5:30, o šiestej vyrážíme, neradno podceniť dopravnú situáciu v rannom Bangkoku, taxík stojí 200 B, smer stanica Mochit 2. Autobus vyráža o 8:00 a sme tam už o siedmej, takže využijeme čas na raňajkovanie a Tom sa venuje tabletu, aby potom mohol celú cestu do Kambodže prespať. Cesta stojí 750B (naspäť 28 dolárov) za osobu, v cene je desiata i obed (ryža s mäsom), nápoje a odvoz do hotel tuk-tukom v Siem Reap. Za víza sme si tiež zaplatili, a dosť, keby sme ale nemali Toma, tak si za tie peniaze radšej vystojíme tú frontu, viacerí ľudia z busu sa do toho pustili sami a zvládli to, ikeď hranica vyzerá dosť chaoticky a člověk ničomu nerozumie a nevie, kam má ísť. Pre prípad úplného poblúdenia sme mali na krku zalaminátované kartičky s menom nášho dopravcu.
Cesta bola celkom v pohode, akurát Robko mal rozbité sedadlo a nešlo sklopiť. V zadnej časti autobusu bolo WC, na dverách bol nápis : „Welocme on board, just pee, don´t shit.“ Po prekročení hranice sa krajina dosť zmenila, Thajsko je bohatá a kultivovaná krajina, Kambodža veľmi chudobná, cestou do Reapu len samé osady, vypálená suchá tráva, odpadky a pustatina… Do Siem Reap sme dorazili poobede, tuk-tuk nás doviezol na hotel, kde nám spadli sánky…na konci úplne prašnej cesty za vysokou ohradou luxusný nádherný malý hotel s krásnym bazénom a bambusmi okolo. Welcome drink nám poriadne zdvihol náladu. Na izbe ďalší šok, ovocie na mise, kamenná vaňa v spálni, hodvábne obliečky, uvítací list…Tak sme sa pokochali a ďalši cieľ bol nájsť v ruksaku plavky a naložiť sa do bazéna s tryskami. Najväčší luxus v mojom živote za 40 dolárov za noc zažijem v Kambodži !!! Jediný problém bol s vodou, občas prestala tiecť, našťastie sa nám to nestalo, keď sme boli akurát namydlenní v sprche...Ale izby boli krásne, bazén čistý a prázdny, personál ochotný a jedlo výborné. Hotel má 12 izieb, všetky boli obsadené, ale mali sme pocit, že sme tam sami, turisti boli celý deň na Angkore a večer na trhoch, takže v tom bazéne sme sa prestriedali tak, že sme v ňom boli každý deň sami. Každopádne neviem si predstaviť luxus ostatných reapských hotelov, keď ten náš je na 89. mieste na Tripadvisore:-)
link na hotel La Rose Blanche na Tripadvisore
Hotel zamestánva tuk-tukárov, ktorí rozvážajú večer hostí do centra zadarmo, buď na Pub-street, alebo Night market, ktorý je fakt obrovský a rozmanitý, asi najlepší trh, aký som kedy videla. (Porovnateľný bol akurát v Chang Mai) Krásne sošky, obrazy, etno - vecičky, keramika, masky, krokodílie kostry, výrobky z hodvábu od výmyslu světa, oblečenie, kabelky… Kúpili sme hodvábne obrusy, kabelku s papiera, drevenú masku a plno ďalších strašne potrebných vecí. Majú tu aj obrovské akvária s rybami, ktoré okusujú nohy. A jedlo je fantastické.
Piatok Na raňajky sme si dali kmérsku kuchyňu, bola to taká hustá polievka, mäso a sklenené nudle. Pred bránou nás už čakal náš tuktukár – taký mladý synek, mal asi 3 centimetrový nechet na malíčku. A vyzeral na 15 rokov. Po anglicky vedel minimálne. Tak som okrem Tomíka kŕmila cukríkmi aj jeho. Tuk-tuk to nebol „autíčkový“, ale taká motorka s lavičkou vzadu. Pod nohami sme mali krabicu s ľadom a v nej fľaše vody. Doprava je tu úplne brutálna, človek ani nevie, v ktorom pruhu sa tu jazdí, do križovatky vojdú úplne všetci zo všetkých štyroch strán, v križovatke sa poprepletajú a potom sa všetci zázračne rozpletú a idú ďalej. Siem Reap je krásne mestečko, koloniálne staré budovy a veľmi pekné hotelíky, žiadne výškové budovy, veľa zelene, je tu v podstate len jedna cesta, ostatné sú len vysypané štrkom alebo prašné. Pri vstupe už fotku nepotrebujete,na vstupenku fotia už priamo tam. Vstupné 40 dolárov na 3 dni, čo je trápna suma za takú nadheru!!! Tuktukom sme sa dostali cestou okolo vodného priekopu až priamo pred Angkor Vat. Je obdobie sucha, takže dve nádrže priamo před vatom sú poloprázdne, tráva je suchá, rozdupaná a nad všetkým je taký mlžný a prašný opar.
Keďže máme na Angkor tri dni, vybrali sme si malý ( na mape červená farba) aj veľký okruh (zelená farba), tretí deň ešte uvidíme...
K Angor Vatu vedie najprv taký dlhý most, cez umelo vytvorený kanál s vodou, potom je priečelie s bránou, cesta pokračuje ďalej, po stranách dve knižnice, až sa dostanete priamo k chrámu, ktorý pozostáva z troch galérií s nádhernými reliéfmi na vnútornej strane. Samozrejme sme mohli celý deň študovaním všetkých výjavov (tvoriacich do dĺžky niekoľko sto metrov), dokonca mám pocit, že niektoré japonské výpravy s hromadou selfie tyčí nad sebou aj tak vykonali - oni tam doslova pol hodiny rozjímali na jednom mieste.
Cestou k chrámu sú po oboch stranách identické knižnice, veľmi pekné a zachovalé:
Detaily plastík v galériách chrámu:
Uprostred nejvnútornejšieho tretieho štvorcového nádvoria je potom strmé drevené schodisko, ktorým sa dá dostať až priamo k piatim „kukuričným“ vežiam. V minulosti sa tam dostal len panovník a nejvyšší duchovný, prednedávnom nikto, lebo na povodných strmých schodech sa ľudia tak štverali, že sa niektorí aj prizabili. Takže teraz až si vystojíte dlhokánsky rad a dostanete kartu na vstup, výhľad do džungle a na nádvoria Watu stojí za to. /Samozrejme, šatka cez ramená nestačí, musí byť triko) A chudák Tomáš zostal dole, vstup je od 12 rokov…Ale aj tak sa postaral o pozornosť, lebo sedel na kameni a kreslil si, čo už asi v dnešnej dobe, keď všetci čumia do tabletu alebo do mobilu, nieje úplne bežné …
Až sme sa po troch hodinách nabažili, dovliekli sme sa k nášmu vozičovi a hodili do seba studenú vodu s ľadom. Pokračovali sme k Angor Tom - je obkolesený hradbami v tvare štvorca a na každej svetovej strane k nemu vedie krásny most lemovaný postavami držiacimi dlhú kobru, ktorej hlava je vpredu a je vysoká asi dva metre. Na konci mostu je krásna brána s obrovským reliéfom tváre.
V komplexe za hradbami ja ďalší chrámm, absolvoval ho len Robko, zase bol tak strmý, že tam deti nesmeli. Volal sa Baphuon, smerom k nemu je dlhá cesta , pred chrámom je brána a vo vnútri sú také malé stĺpiky.
V zadnej časti je múr chrámu vyklenutý tak, že vyzerá jako spiaci Budha, to sa dozvedel úplne náhodou, keď vedľa stála skupinka Japoncov :-)
Prešli sme záhradou okolo dosť rozpadnutého Phimenakas až k Bayonu, ktorý je fakt impozantný - Tomáš ho pracovne nazval „obličejovník“. Vycvakali sme asi sto fotiek, ktoré sa líšili pramálo, všade samé xichty!
V Bayon sú tiež nádherné reliéfy, ale menej ako v Agkor Vat, a tiež menej zachované:
Pokokochali sme sa aj při slonej terase, sú tam nádherné niekoľko desiatok metrov dlhé reliéfy slonov zboku a tiež akokeby vystupovali z reliéfu hlavou a chobotom, nádherné. Ďalší chrám areáli Angkor Tom je Phimenakas, je menší a dosť rozpadnutý, na oprave sa podieľala aj česká republika, je tam o tom aj tabuľka s českou vlajkou.
A občas stretnete aj mnícha, ktorý vám zapózuje:-)
Z Angor Tom sme prešli východnou bránou a nasledovala malá prestávka s obedom, ktorý bol vynikajúci, ikeď pomerne drahý na kambodžské pomery (8 dolárov i s pivom pre jedného) Potom se zhliadli Ta Keo a tuktukár nás odviezol ďalej, vzdialenosti sú tu fakt obrovské a v tej horúčave obzvlášť.
Po krátkej prechádzke lesom od parkoviska nás čakal Ta Prohm, chronicky známy svojimi polorozpadnutými múrmi, z ktorých vyrastajú košaté vysoké stromy kapoka, ich korene obtáčajú okná, dvere, stĺpy, tu človek keby mohol aj 1000 fotiek vyfotiť, aj to by nestačilo… Len vyfotiť čokoľvek bez japonského turistu je takmer nemožné Tomík si urobil radosť, keď vľavo od vstupnéj brány v koreňoch jedného stromu našiel kešku.
Priamo uprostred z chrámu rastie vyschnutý strom, ktorý je veľmi fotogenický:-) Koreňové splete stromov Kapoka obopínajú múry a sú nekonečné - mohla by som tam stráviť aj pol dňa...ale plán je nabitý, takže musíme sa premiesntniť dalej.
Posledný chrám - Banteay Kdei už Tomík neabsolvoval a pravdupovediac aj nám už to bolo viacmenej jedno, lebo sa nám to už všetko začalo zlievať dohromady. Hodili sme ešte fotku při veľkej vodnej nádrží Sras Srang, nad ktorou hliadkujú veľké sochy levov.
Týmto bol náš prvý deň - malý okruh ukončený a plní dojmov sme hrkotali na tuk-tuku do hotela. Zase sme sa pokochali životom v meste, na našej ulici o piatej popoludní akurát končila škola a cesta bola neprejazdná – všade skútre, motorky a deti v uniformách, školské autobusy, no chaos, ako sa patrí.
Ráno sme vstávali za tmy, o štvrtej, recepčná nám dala zabalené raňajky a frčali sme. Premávka bola naozaj hustá, horšie jako ranná špička.Sané taxíky, tuk-tuky, autobusy.Pýtali sme sa nášho tuktukára, či sa dá ísť na východ slnka na Phnom Bakcheng – a on že hej. (Nemusíme všetci byť před Angor Wat, že?) Sice nám dal aj baterky, ale už kým sme sa vyštverali na ten kopček, prišlo mi divné, že tam nikto nieje… Hore bol totiž chrám zavretý a na východ slnka cez stromy nebolo vidno. Tak sme utekali dole a naspäť před Angor Wat, kde bolo asi tak milión ľudí. Ale nevadí, zašportovali sme si, fotky máme a ide sa ďalej.
Chcela som ísť hneď po východe slnka ešte raz na Ta Prohm, kým tam nieje toľko ľudí, ale že vraj je zrána zavretý…Tak sme šli na Preah Kan, bol úplne prázdny, takže mal svoje čaro. Boli tam také zriadenkyne, ktoré mi povedali, že mám dať ruky nad seba a pomedzi prsty mi dierou v stope svietilo slnko, evidentne sa na mne zabávali a furt vymýšľali, kde ma ešte vyfotia. Urobili nám aj peknú spoločnú fotku medzi múrmi, tak dostali po dolárovom papieriku. Tento chrám sme si fakt užili, keby tak všetky boli rovnako prázdne…
Dovalili sme sa k Ta PROHM a bol rovnako preplnený jako včera, ikeď sme tam boli hneď po otvorení. No nevadí, pofotili sme to a hybaj ďalej. Keďže sme boli mimo veľký okruh, tuktukár nás preto zobral na najvzdialenejší chrám, Banteay Srei, ktorý je zvláštny tým, že je via ružový a má veľmi detailne prepracované reliéfy. Je pomerne malý, ale naozaj pekný. Sochy na nádvorí sú už len repliky, originály sú v múzeu.
V okolí je aj jazero a ryžové polia, botanická záhrada, ale na to už nezostal čas. Cesta späť na veľký okruh, z ďalších chrámov sme navštívili Pre Rup, Východný Mebon, potom Neak Pean, ten slúžil asi jako kúpele . je to okrúhla vodná nádrž, uprostred nej taká akoby fontánková stavba. Vedie k nemu dlhý drevený most cez vodnú plochu s poletujúcimi vtákmi, je to pekné a pomerne kľudné miesto. East Mebon je zaujímavý obsovskými slonmi v rohoch stavby:
Cena tuktukára za deň : 20 dolárov, zacházka na Banteay Srei 5 dolárov naviac. nedeľa Počas dvoch dní na Angkore sme slonov nevideli, preto sme dobiedzali do tuktukára, že teda náš syn musí jazdiť na slonovi, tak zistil, že dopoludnia sú slony na inom mieste ako poppoludní a včera sme to prešvihli...Takže dnes sa ide na slony. Pred desiatou dopoludnia sme stáli pri Phnom Bakheng a zakúpili dva (!) lístky, proste kvoli vyvažovaniu musia ísť na slona dvaja. Takže 40 doláčov padlo, čo by človek neurobil pre svojho potomka. Prešli sme cez most k Angkor Tom, potom sme kvalitne zabrzdili premávku, keď sme prechádzali bránou, navyše bola nedeľa, takže kolóna za našim slonom bola parádna:-) Všetci si nás kamerovali a fotili, mávali nám, no ešteže si to naše decko užilo, bo mne to príjemné teda nebolo. Cesta trvala asi 20 minút a máme to za sebou. Potom sme sa prešli pomedzi stromy na miesto, kde sme videli opice, kúpili sme banány a Tomáš ich krmil, takže dnes mal doslova živú ZOO.
Prešli sme sa ešte raz popri Angkor Vat a smer Siem Reap. Cestou sme sa zastavili i pri pamätníku - Killing Fields, kde boli lebky a kosti zavraždených ľudí za režimu Pol Pota. Nechali sme sa vyložiť v centre, ked sme nakúpili pitivo a našli kešku pred hotelom Passagio, bol tam veľmi milý recepčný, ktorý sa nám poradil, kde hľadať a usmieval sa na nás cez okno. Hneď naproti Passagiu je príjemná reštaurácia, kde sme si dali skvelé kmérske jedlo a a zakúpili kmérsku kuchársku knihu.
Po príchode na hotel sme si pár hodín užívali bazén a večer na pivo na Pub Street. Vyfotila som sa aj s predavačkami na trhu, mali z to veľkú radosť, že stoja vedľa takej veľkej bielej ženy:-)
Tomáš dostal ponuku k sobášu od recepčnej ! ( inak Kambodžanky sú fakt pekné :-)
Pondelok Celkom nezaujímavý presun autobusom, ale aj to treba brať ako zážitok - no kedy si ja možem doma 6 hodín vkuse čítať? Na autobusovej stanici sme ukázali taxikárom adresu hotela pri letisku Don Muang, nikto nevedel, kde to je...ani v informačnomm stánku na stanici...Až po polhodine sa nás jednému taxikárovi uľútilo a naložil nás...Šli sme asi hodinu a až sme tam dorazili, tak sme už vedeli, prečo nás tam nikto nechcel zobrať...boli to dlhé rady úplne identických obrovských panelákov, šedých, hnusných, ošarpaných a v jednom z nich bola ubytovňa. Tak sme dole na pseudorecepcii u slečny, ktorá nevedela ani ň po anglicky zapísali a vyviezli sa asi do 13.poschodia, na dverách sú tu mreže a výhľad z okna smeruje do ďalšieho okna v ďalšom hnusnom paneláku. Vyložili sme si najnutnejšie veci a poďho zažiť iný Bangkok. Hneď pri výbere jedla na ulici sme narazili na zradu, všetko v thajšine, no tak sme vstali a šli sme si vybrať rovno z grilu. Objednali sme si aj pivo, prišla slečna, dala mi veľký pohár, do polovice naplnený ľadom a so slamkou, otvorila fľašu piva a začala mi ho liať na ten ľad:-) Ale grilované mäso bolo výborné, ikdeď neviem vlastne z akého zvieraťa to bolo, v tých končinách si človek nikdy nemože byť istý! Pri vedľajšom stole sedeli Japonky a miesto jedla im doniesli taký kotlík a kopu surovín na tanieroch, oni si to tam sami hádzali a uvarili si jedlo podľa vlastnej chuti. No a vrchol včetkého bol, keď Robo večer stretol na recepcii dvoh podnapitých agličanov, ktorí sa ho pýtali, čo tu robí...a Robo že bývam! A tak sa vypytovali, že prečo tu, evidentne tu turistu nestretli už riadne dlhú dobu:-) Tuto jedna fotka, aby sme mali pamiatku, že nie všetko na dovolenke bolo utešené :-))))
Utorok Budíček o piatej a taxíkom ešte za tmy na letisko - smer Hat Yai. Pred letiskom nás čakal taxík, cesta bola rýchla, už po hodine a pol sme boli v Pak Bara, kde je veľké nástupište na Speed boat. Na lodi sme boli asi len desiati, zo začiatku sme mali vesty, ale keďže Tomáš okamžite zaspal na lavičke, tak sme si to dali dole. Cesta ubehla pomerne rýchlo, po hodine a pol sme sa vylodili na mole pri ostrove, zaplatili vstup do národného parku Tarutao a kochali sa pohľadom na tropický raj, v ktorom strávime 9 dní!
Pri long-tail boat nás čakala pani s ceduľkou Mountain Resort, tak sme nastúpili, dvaja opálení chlapci nám naložili batohy a keď sme vystupovali z lodičky na pláži, bolo nám veľmi veselo:-) Pri pláži nás potom čakalo auto a odviezlo nás priamo k recepcii rezortu. Je obrovský, je na malom kopčeku v severnom cípe ostrova a chatiek tam je naozaj veľa...Zaplatili sme si garden view, ale boli sme nadmieru prekvapení, keď sme dostali chatku v druhom rade a z okraja terasy sme mali pomedzi stromy výhľad aj na more. Najlepšou devízou tohto rezortu je jeho poloha, inak chatky štandart a raňajky tiež priemerné. Vybaľovanie sme si nechali na večer, šup do plaviek a po schodoch rovno na pláž.
link na Mountain resort na Tripadvisore tu
Pohľad na naše chatky od mora:
Pláž bola skoro prázdna (našťastie sa to za celý týždeň nezmenilo!), tak sme nasadili šnorchle a poďho na podmorský prieskum. Hneď skraja sme prestali počítať sasanky a klaunov očkatých, ktorých tam bolo strašne veľa, plno tyrkysových rybičiek, čiernobiele rybky - býčovec zobanovitý, žlté rybky...Koraly sú tu len tvrdé - také hnedé, laločnaté aj stromčekovité.
<
Večer sme vyrazli do " mesta" - to je v podstate jedna ulica, kde sú stánky, jedlo, pitie... Doprava dolu je zadarmo, kyvadlovo tam premává taký náklaďačík s lavičkami, vzadu stojí závozník, ktorý zatvára a podkladá schodík na nastupovanie. Bol vysoký a chudý, mal veľké zuby, tak dostal meno Otík, aj keď ďalšie dni bol závozník malý a tučný, už sme furt hovorili, že "ideme dole s Otíkom!"
streda Dnes sme sa venovali šnorchľovaniua a ničnerobeniu, okrem toho sme si požičali plastikový kajak, na ktorom sme sa v trojici furt naťahovali, kto má jak zaberať. Po hodine sme toho mali už kvalitne plné zuby, tak sme šli radšej na pivo! Vylovili sme dve obrovské mušle, ale v oboch bol mazľavý živočích, takže sme s s nimi aj rozlúčili. Tomáš len chodí a zbiera mušle, každá sa mu zdá krásna, aj všetky úlomky koralov mu niečo pripomínajú, ale vzhľadom na to, že už teraz máme plné bágly, tak tých mušlí nám tam už asi veľa nevojde...
Ja dopisujem denník, Robo fajčí fajku a vegetíme na terase, kde sa nám nasťahovala miestna mačka, ktorá dostala meno ako všetky mačky, ktoré sa k nám kedy priplichtili - Lili. Okupuje jednu sedačku a v tej horúčave len spí a má vždycky všetky 4 nohy vyvalené nad sebou dohora, je z nej strašná sranda. Ešteže tam máme hojdaciu siť, inak by Lili sedačku nedostala! Večer klasika dole s Otíkom, štipľavé kari s ryžou, Robko pivo a ja mango šejk, cesta hore 100 B za troch ( podotýkam, je to 3 minuúty cesty, za 100 B sa vozíte v taxíku v Bangkoku pol hodiny...)
Na Walking Street kúpili Plankton trip na zajtra.
štvrtok Keďže popoludní Otík nepremáva, zišli sme z kopčeka peši. Pri stánku cestovky nás vyzdvihol sprievodca a odviedol nás na pláž, tam sme nastúpili do long-tail boat a vyrazili na more. Najprv sme mali šnorchľovanie pri mäkkých koraloch na otvorenom mori (Pinacle) , museli sme sa držať lana, aby nás nevzal prúd. Plávali sme bez vesty, aj Tomáš, ale inak tam všetci Japonci boli vo vestách....Korály boli asi ako v Egypte - ružové, fialové, modré, žlté kríčky, pod hladinou neskutočné húfy tyrkysových rybičiek, ktoré sa krásne ligotali.
Potom sme šnorchľovali pri malom ostrove, kde boli všakovaké rybičky, ďalšia zastávka bola ostrovček s čiernymi kameňmi, ktoré keď sa namočia, "vyfarbia" sa hnedými pruhmi rozmanitého tvaru, aj do špirály,fakt krásne. Akurát sa nesmú z ostrova brať, samozrejmne každý zákaz sa dá porušiť, ale keď ten zákaz podporia poverou, že kto kameň vezme, stihne ho nešťastie, kto by to riskoval?
Tak sme hodili foto a poďho ďalej šnorchľovať. Už som cítila, že mám spálený zadok, tak som na seba radšej navliekla tričko. Podvečer nás vyhodili na pláži neobývaného ostrova Ko Adang a začali pripravovať gril. My s Tomom sme robili z piesku hrádze a chytali do nich kraby. Zjedli sme grilované mäsíčko, bolo výborné, i kopu ananásov a melónov. Medzitým zapadlo slnko, tak sme hodili pár fotiek. Nasadli sme na loď, ale keďže už bola tma, z útrob podpalubia vyliezli aj šváby. Tak sme všetky baby v loďke vrieskali a vykladali sme si nohy na lavičku, pretože tie šváby boli mega veľké, aspoň 5 centi mali!
No a vrchol dnešného výletu bol ten, že nás hodili v čiernej tme do čiernej vody a povedali nám, že sa máme " hýbať" Tak sme sa začali v tej vode mrskať jak epileptici a naraz začali okolo nás lietať tisíce takých iskričiek, to bol ten svietiaci plankón! Fakt to bol super zážitok! Cestou k nášmu ostrovu ten maník vzadu baterkou osvetlil skalu po pravej stane a ten vpredu robil, že do nej narazí, no tak samozrejme povinnosťou ženskej časti posádky bolo poriadne zakvičať! (trochu folklóru na záver:-)
piatok Dnes sme sa povaľovali na pláži, zbierali mušle, večer sme fotili západ slnka, ktorý je na našej pláži asi najkrajší...Celý deň je tu prázdno a pred pol siedmou tu prúdia davy, posadajú na piesočný výbežok v mori, rozostavia statívy, foťáky, mobily a popíjajú pivo, fajčia cigaretky, úplný veget...Sedia aj po západe slnka, keď je červená obloha a na obzore sú čierne loďky. Každý večer sme sa na to dívali a každý večer sa nám zdal neopakovateľný - jeden deň bolo bezoblačno, ďalší zamračené, že slnečnú guľu ani nebolo vidieť, další deň boli obláčiky len také chuchvalce, proste kino na pláži.
Večerali sme na pláži v podniku s názvom Lion, ale nebolo to až ta dobré...a dosť malá porcia. Tak sme si dali aspoň palacinky u Madame Yohoo - takej malej čipernej babky, ktorá keď pečie palacinky, furt kričí pancake, pancake, pancake!, takže kým urobí jednu palacinku, povie to asi 30-krát. A keď robí ovocný šejk, tak kričí juhú, juhú ! No je proste úplne na zožranie a ľudia u nej stoja frontu.
sobota výlet na ostrovy: Dnes sme zase vyrazili na Walking Street na 10:00, výlet na ďalšie ostrovy pri Koh RaWi, okrem iného sme videli aj jedovatú lion fish, ktorú objavil Tomáš. V jednej zátoke boli zase také zaujímavé koraly, boli síce nezaujímavo hnedé, ale vyzerali ako taký obrovský zložitý labyrint. Plávali sme aj okolo zaujímavého skalného útvaru- dve veľké skaly na sebe a tá spodná má v sebe zhora až nadol obrovskú prasklinu.
Večer sme si v Lione dali red snapera na pláži, v očakávaní, že bude rovnako luxusný ako na Sri lanke ( a rovnako lacný) Bohužiaĺ za dve ryby sme zaplatili tisíc korún a bola hnusná. Fakt ma to dosť rozladilo. ( Na Sri lanke stála ryba 120 kč aj so šalátom!) Tak sme si kúpili pivo a váľali sa na pláži - na Pattay Beach, ktorý už neslúži ako pláž, ale skor ako Pub street v noci a prístav cez deň. Pivo bolo našťastie dobré:-)
nedeľa Dopoludnia sme šli na "prieskum" pláže Sunrise Beach, je už na moj vkus riadne preplnená, síce bungalovy sú nízke a nieje ich pod palmami a stromami vidieť, ale zakotvených lodiek a barov na pláži je tam viac než dosť. A miesto na kúpanie majú oddelené šnúrami, to sa mi teda ani trochu nepáčilo... Dali sme si pivo na strome ( to je taký štýlový bar, kde sú drevené posedenia s matracmi na strome, v starom člne, alebo len tak pohádzané sedacie vaky s kvetinovým vzorom na pláži.
Prešli sme sa až na koniec pláže, kde bol jeden celkom luxusný rezort a takisto jeden najlepší rezort na Koh Lipe - Serendipity, hodili sme veci na skaly a šli sme plávať k malému ostrovčeku. Keď je odliv, dá sa k nemu aj prejsť. Na ostrovčeku je keška, ale skaly boli také strmé a také šmykľavé, že sme to vzdali.
Vo vode bolo zase veľa sasaniek a iných rybičiek a Tomáš konečne našiel peknú veľkú mušľu bez slizáka. (Tak sme ju doma uvarili v octe a máme popolník.) Tým, že more okolo ostrovčeka je dosť plytké a dá sa potom chodiť, vyzeralo to ako pohrebisko koralov. Hrubá vrstva úlomkov :-( Večer sme už nešli do Lionu ale do talianskej reštaurácie (dosť honosný názov na podnik, kde sedíte na plastových stoličkách za stolom s gumeným obrusom). Ale personál bol veľmi milý, podnik patrí Talianovi a thajskej manželke, takže varia thajskú i taliansku kuchyňu a jedlo bolo vynikajúce ( a kus vynikajúcej foccace zadarmo k tomu:-) Tomík samozrejme dal aj palancinku od madame Yohoo, kotrá predáva v stánku hneď vedľa. (Palacinku robí tak, že rukou odoberie časť maslového cesta a potom ním plieska o podložku a tak zvláštne otáča vo vzduchu , až sa zvečšuje a stenčuje, potom ju upečie na platni, naplní ovocím a čkoládou, zloží a nakoniec pokrája na štvorčeky.) A na záver posedenie (alebo poležanie) v plážovom bare, pivo totiž majú dobré úplne všade:-)
pondelok Zase akčný deň, o desiatej sme čakali na Walking stret, aby sme sa pripojili k akcii Trash Hero, ktorej účelom je zbierať odpadky na ostrovoch národného parku Tarutao. Postávali tam dve skupinky ľudí, prvú tvorili mariňáci z bojovej lode, ktorá kotví pri ostrove a druhú ľudia rozličného veku, aj šestdesiatnikov. Tak sme nevedeli, ku komu sa máme pripojiť a či vobec nepojdeme zbierať len my traja :-) O desiatej ale prišiel štíhly mladík s Ray-Benami v žltom tričku s nápisom Trash Hero a všetky skupinky sa spojili - bolo nás asi 45! Vyfasovali sme rukavice, igelitové sáčky a vydali sme sa po Walking Street až na Sunrise Beach, kde sme to otočili a vrátili sa po pláži na Pattay Beach. Rozdávali nám chladené fanty a čaje v plechovkách, lebo horúco bolo pekelné, na pravé poludnie pečie najlepšie:-) A najsamsuper bolo, keď nám predavači na ulici dávali zadarmo koláčiky a ovocie a ďakovali nám! Plné sáčky sme nechávali pri ceste a za nami to zberali do auta. Samozrejme na odľahlejších častiach ostrova sú také kopy odpadkov, že to by ani 4 kamióny nestačili, hlavne kadejaké stavebné sutiny a tak...Ostrov totiž padol za obeť divokej výstavbe, ale aspoňže len tento jeden - ostatné ostrovy národného parku Tarutao zostali neobývané a chránené, tak snáď to tak aj zostane.
Zbierali sme asi len dve hodiny, ale mali sme dosť...Na Pattaya Beach sme mali o jednej obed v Bundaya Resort ktorý je z tých drahších, jedlo bolo výborné a každý si mohol zobrať niekoľko plechoviek studeného piva. Šefko nám poďakoval a vysvetlil, že táto akcia trvá už niekoľko rokov a najhoršia práca je zbierať odpadky na okolitých ostrovoch, kde oceán naplavuje tony odpadkov až z Malediv..Asi 80% odpadu dopláva z Malajzie. Ponúkal tiež k predaju aj bambusové odpadkové koše, tak sme jeden s nápisom Love Ko Lipe za 750 B kúpili a bude tam naše meno! Bolo to fakt super a mali sme z toho radosť! Akurát sme boli také spotení, že sme naskákali do vody rovno pri rezorte. Boli sme ale celkom zdesení, narazili sme na hryzúce ryby! Normálne nás pri dne hrýzli do noh! Asi boli aj na našej pláži, ale keďže sme furt šnorchľovali, tak sme boli na hladine a tie pirane plávu dole pri dne :-) Večera znovu u Taliana, opäť výborné.
utorok Dnes sme sa prešli ešte po Walking Street a dokúpili tričká deckám aj nám, nejaké koreniny, tuk-tukom sme sa vyviezli okolo Sunset Beach na View point, ale bolo tam toľko stromov, že sme videli more len zo severnej strany, na Koh Adang, tak sme sa vyfotili a snažili sme si nevšímať tie kopy odpadkov. Doma sme zabalili bagly a namočili sa do vody, aby sme si to naposledy poridane užili. Dnes bol extrémne veľký odliv, až sa Tomáš bál, že príde tsunami! Medzi naším ostrovom a Koh Adang sa utvorila asi sto metrov dlhá piesočnatá plytčina, že sme na mohli ležať a odtiaľ sme mohli ďalej šnorchľovať aj do miest, kde sa bežne nedopláve, bolo to poznať, korály boli úplne nedotknuté.
streda Ráno sme pojedli, čo sa dalo, dnes nebolo kari s ryžou, škoda, ostatné jedlá mi až tak nechutili, tak som si dala vaječnú omeletu a nejaké ovocie, ktoré tu je samozrejme úplne luxusné. Pofotili sme si výhľad na našu nádhernú pláž, lode aj námorníkov a potom už presun do Bangkoku - nekonečný a únavný. Z hotelu sme vyrazili o osmej ráno - autom na pláž, long-tail boat na molo - speed boat do Pak Bary (loď bola úplne plná, sedela som som na boku, došikma, a ešte na mne zboku spal jeden tučný filipínsky chlapec), Z Pak Bary minivanom na letisko, z letiska v Bangkoku taxíkom na hotel. Dorazili sme tam pred desiatou večer. Ale aspoň som prečítala ďalšiu knižku.
Hotel pri letisku Suvarnabumi v pohode, ale strašne nepríjemná recepčná, k večeri nám doniesli aj repelent, hneď vedľa bol totiž rybník. Let di Dubaja super, až na "touch-down" Airbusu :-)
Pondelok Tak sme zase pristáli v Bankgoku. Bus, ktorý do centra premáva každú hodinu, sme nestihli, tak sme zamierili k taxíku. Na taxík bola fronta, dostali sme poradové číslo, našťastie sme čakali asi len 5 minút, cena 600 B (Bus stojí 120 B na osobu) Po hodine cesty sme sa ubytovali vo Wild Odchod Villa v štvrti Baglamphu, izba malá, bez okna, s A/C, TV a kúpelňou, kde sú miesto oken len také drevené okenice, takže švábi, mravce a moskyty tam mali raj. Hodili sme batohy a hneď vyrazili na Khao San, ktorá sa za 7 rokov výdatne zmenila, pribudlo stánkov a ubudlo vyzývavých slečien postávajúcich pred podnikmi všakovakého druhu.(Asi už to tak nevynáša ako kedysi) Chlapci si kúpili náhrdelník a náramok z hadích kostí, pojedli sme Pad Thai na ulici, ktoré už nestoja 30 B, ale 50 a šli sme spať.
Utorok Raňajky v hoteli (420 B pre troch), tuk-tuk do Grand Palace 80 B. Jazda tuk-tukom nesklamala, Tomáš sa najviac bavil, keď mi uletel klobúk a Thajec na skútri za nami uháňal, aby mi ho podal. Pred palácom sme si to museli natočiť, tam bol taký dav ludí, že sa to ani nedá popísať. A taký hluk, že keď auto šlo rovno za mnou a trúbilo na mňa, ja som sa ani neotočila, lebo som netušila, že je to na mňa..Ani keď na mňa začali gestikulovať thajsky, som nepochopila, až ma Robo potľapkal po pleci. Tradične v Paláci ukrutne horúco a ukrutne veľa ľudí, absolútne nemožné si čkokoľvek vyfotiť. Pre zmenu sme uprednostnili početné múzea v areáli, ktoré sú klimatizované. (Muzeum zbraní, klenotov, mincí- je ich tam fakt veľa, je to na celý deń. V múzeu Budhov boli aj kópie smaragdového Budhu, oblečeného podľa toho, aké je klimatické obdobie.
Na prítomnost detí tam asi neboli zvyknutí, pretože pani v uniforme sa zdvihla zo svojho miesta a Toma výdatne prenasledovala a upozorňovala, že nemá hovoriť nahlas, behať a podobne. Jo, a šatka omotaná okolo hornej časti trupu ženám nestačí, proste musela som si kúpiť triko.
Posledné dve fotky - detail výzdoby a detail maľby - ktorá meria niekoľko desiatok metrov a obkolesuje celý Palác.
Povinnú jazdu sme teda mali za sebou a vyrazili sme na obed, Tom si dal kuracie Satay, to sú také ugrilované plátky navlečené na špajli, podávané s pikantnou arašídovou omáčkou, ktorú som zjedla ja, Robko si dal Masaman a ja Tom ka kai, všetko bolo dobré. Poobede sme si schrupli (Tom mastil tablet) a vyrazili na molo na rieke Chao Praya – smer Wat Arun ( z mola č.8 na č.12)
Wat Arun bol v lešení, tak sme sa trochu prešli, aj po okolí, až zapadlo slnko. V obchode pri mole sme si kúpili drevenú masku a Tom dostal malinkú sošku Budhu pre šťastie zadarmo. Predavač bol naňho veľmi milý a Tomáš mal z toho radosť jak malé decko.
Večer si Robko na Khao San kúpil smažené kobylky, tak sme ich jedli a cudzí ľudia si nás fotili, ako sa fotíme. Bolo to chrumkavé, smradľavé, ale chutilo to za korením, v ktorom to bolo vyváľané, takže po usmažení sa to zjesť dalo:-) Tarantulu sme si teda nedali, škoda peňazí za to!
Streda Robko vstával už o siedmej, účastnil sa Thai cooking class, o ktorej sľúbil, že napíše, čo doposiaľ neučinil a už sme mesiac doma! Tak aspoňže niečo fotil, takže najprv ponúkam fotky z trhu, z kurzu varenia a nakoniec fotka celého menu, ktoré uvaril:
A link na kurz varenia ( 4.najlepšia Kola varenia v Bangkoku) na Tripadvisore tu
My sme si s Tomíkom pospali skoro do obeda, dali si raňajkoobed a naložili sa do hotelového bazéna, ktorý bol celkom fajn, až na to, že pomer savo:voda bol asi 1:1. Taťka sa nám vrátil až po tretej, tak sme vyliezli z bazéna a taxíkom sme sa odvezli k Domu Jima Thompsona, to bol americký obchodník, ktorý sa počas druhej svetovej vojny dostal do Thajska, zamiloval sa doň a zostal tu žiť. Okrem toho, že vzkriesil výrobu a export thajského hedvábu, bol aj milovník umenia, zhromaždil veľké zbierky porcelánu, soch a úžitkových predmetov z Ázie. Býval v dome, ktorý nechal postaviť zo šiestich tradičných drevených thajských domov – rozložil ich, premientnil a spojil s krásnými záhradami. Odkedy sa stratil v džungli v Malajzii v r.1967, jeho dom zostal v povodnom stave a slúži ako múzeum. (Takže je úplne autentické :-)
Prehliadka je organizovaná, stojí 150 B a trvá 40 min. Zbierka nieje nijak obrovská, ale zaujímavá – čínsky porcelán, hodvábne výrobky, sochy aj torzá Budhov (Thajec totiž nemože v dome držať nič rozbité,ani sochu Budhu..) V jedálni mal aj stol, čo je tiež pre Thajcov netypické. V hosťovskej izbe bol porcelánový nočník – mačka pre chlapov a žaba pre ženy, posteľ bola krátka, thajská, vo svojej spálni mal veľkú, pre poriadneho chlapa. Pred domom tancujú pekné Thajky a záhrada je krásne bujná, samozrejme krásny spirit-house, jazierka so zlatými rybkami. V blízkosti domu pri kanáli sme našli aj kešku. Cesta domov opoť taxíkom, 250B.
Večer sme si dali Sweet and sour, ku ktorej si už třeba pýtať ryžu, automaticky ju totiž nepodávajú, Tomík už klasicky Satay. Večer balíme krámy a objednávame si taxík na stanicu. Samozrejme si ešte užívame leňošenie dolu v prízemí hotela, Robko surfuje po nete pri pive, ja píšem denník s mango šejkom a Tomík úlohy do školy s džúsom. Jo, a taxikár sa nás pýtal, odkiaľ sme a my že z Českej republiky a on že " Pit-ček" - tak až na tretí pokus sme pochopili, že Petr Čech ! :)
Spirit house v našom hoteli:
Štvrtok Vstali sme 5:30, o šiestej vyrážíme, neradno podceniť dopravnú situáciu v rannom Bangkoku, taxík stojí 200 B, smer stanica Mochit 2. Autobus vyráža o 8:00 a sme tam už o siedmej, takže využijeme čas na raňajkovanie a Tom sa venuje tabletu, aby potom mohol celú cestu do Kambodže prespať. Cesta stojí 750B (naspäť 28 dolárov) za osobu, v cene je desiata i obed (ryža s mäsom), nápoje a odvoz do hotel tuk-tukom v Siem Reap. Za víza sme si tiež zaplatili, a dosť, keby sme ale nemali Toma, tak si za tie peniaze radšej vystojíme tú frontu, viacerí ľudia z busu sa do toho pustili sami a zvládli to, ikeď hranica vyzerá dosť chaoticky a člověk ničomu nerozumie a nevie, kam má ísť. Pre prípad úplného poblúdenia sme mali na krku zalaminátované kartičky s menom nášho dopravcu.
Cesta bola celkom v pohode, akurát Robko mal rozbité sedadlo a nešlo sklopiť. V zadnej časti autobusu bolo WC, na dverách bol nápis : „Welocme on board, just pee, don´t shit.“ Po prekročení hranice sa krajina dosť zmenila, Thajsko je bohatá a kultivovaná krajina, Kambodža veľmi chudobná, cestou do Reapu len samé osady, vypálená suchá tráva, odpadky a pustatina… Do Siem Reap sme dorazili poobede, tuk-tuk nás doviezol na hotel, kde nám spadli sánky…na konci úplne prašnej cesty za vysokou ohradou luxusný nádherný malý hotel s krásnym bazénom a bambusmi okolo. Welcome drink nám poriadne zdvihol náladu. Na izbe ďalší šok, ovocie na mise, kamenná vaňa v spálni, hodvábne obliečky, uvítací list…Tak sme sa pokochali a ďalši cieľ bol nájsť v ruksaku plavky a naložiť sa do bazéna s tryskami. Najväčší luxus v mojom živote za 40 dolárov za noc zažijem v Kambodži !!! Jediný problém bol s vodou, občas prestala tiecť, našťastie sa nám to nestalo, keď sme boli akurát namydlenní v sprche...Ale izby boli krásne, bazén čistý a prázdny, personál ochotný a jedlo výborné. Hotel má 12 izieb, všetky boli obsadené, ale mali sme pocit, že sme tam sami, turisti boli celý deň na Angkore a večer na trhoch, takže v tom bazéne sme sa prestriedali tak, že sme v ňom boli každý deň sami. Každopádne neviem si predstaviť luxus ostatných reapských hotelov, keď ten náš je na 89. mieste na Tripadvisore:-)
link na hotel La Rose Blanche na Tripadvisore
Hotel zamestánva tuk-tukárov, ktorí rozvážajú večer hostí do centra zadarmo, buď na Pub-street, alebo Night market, ktorý je fakt obrovský a rozmanitý, asi najlepší trh, aký som kedy videla. (Porovnateľný bol akurát v Chang Mai) Krásne sošky, obrazy, etno - vecičky, keramika, masky, krokodílie kostry, výrobky z hodvábu od výmyslu světa, oblečenie, kabelky… Kúpili sme hodvábne obrusy, kabelku s papiera, drevenú masku a plno ďalších strašne potrebných vecí. Majú tu aj obrovské akvária s rybami, ktoré okusujú nohy. A jedlo je fantastické.
Piatok Na raňajky sme si dali kmérsku kuchyňu, bola to taká hustá polievka, mäso a sklenené nudle. Pred bránou nás už čakal náš tuktukár – taký mladý synek, mal asi 3 centimetrový nechet na malíčku. A vyzeral na 15 rokov. Po anglicky vedel minimálne. Tak som okrem Tomíka kŕmila cukríkmi aj jeho. Tuk-tuk to nebol „autíčkový“, ale taká motorka s lavičkou vzadu. Pod nohami sme mali krabicu s ľadom a v nej fľaše vody. Doprava je tu úplne brutálna, človek ani nevie, v ktorom pruhu sa tu jazdí, do križovatky vojdú úplne všetci zo všetkých štyroch strán, v križovatke sa poprepletajú a potom sa všetci zázračne rozpletú a idú ďalej. Siem Reap je krásne mestečko, koloniálne staré budovy a veľmi pekné hotelíky, žiadne výškové budovy, veľa zelene, je tu v podstate len jedna cesta, ostatné sú len vysypané štrkom alebo prašné. Pri vstupe už fotku nepotrebujete,na vstupenku fotia už priamo tam. Vstupné 40 dolárov na 3 dni, čo je trápna suma za takú nadheru!!! Tuktukom sme sa dostali cestou okolo vodného priekopu až priamo pred Angkor Vat. Je obdobie sucha, takže dve nádrže priamo před vatom sú poloprázdne, tráva je suchá, rozdupaná a nad všetkým je taký mlžný a prašný opar.
Keďže máme na Angkor tri dni, vybrali sme si malý ( na mape červená farba) aj veľký okruh (zelená farba), tretí deň ešte uvidíme...
K Angor Vatu vedie najprv taký dlhý most, cez umelo vytvorený kanál s vodou, potom je priečelie s bránou, cesta pokračuje ďalej, po stranách dve knižnice, až sa dostanete priamo k chrámu, ktorý pozostáva z troch galérií s nádhernými reliéfmi na vnútornej strane. Samozrejme sme mohli celý deň študovaním všetkých výjavov (tvoriacich do dĺžky niekoľko sto metrov), dokonca mám pocit, že niektoré japonské výpravy s hromadou selfie tyčí nad sebou aj tak vykonali - oni tam doslova pol hodiny rozjímali na jednom mieste.
Cestou k chrámu sú po oboch stranách identické knižnice, veľmi pekné a zachovalé:
Detaily plastík v galériách chrámu:
Uprostred nejvnútornejšieho tretieho štvorcového nádvoria je potom strmé drevené schodisko, ktorým sa dá dostať až priamo k piatim „kukuričným“ vežiam. V minulosti sa tam dostal len panovník a nejvyšší duchovný, prednedávnom nikto, lebo na povodných strmých schodech sa ľudia tak štverali, že sa niektorí aj prizabili. Takže teraz až si vystojíte dlhokánsky rad a dostanete kartu na vstup, výhľad do džungle a na nádvoria Watu stojí za to. /Samozrejme, šatka cez ramená nestačí, musí byť triko) A chudák Tomáš zostal dole, vstup je od 12 rokov…Ale aj tak sa postaral o pozornosť, lebo sedel na kameni a kreslil si, čo už asi v dnešnej dobe, keď všetci čumia do tabletu alebo do mobilu, nieje úplne bežné …
Až sme sa po troch hodinách nabažili, dovliekli sme sa k nášmu vozičovi a hodili do seba studenú vodu s ľadom. Pokračovali sme k Angor Tom - je obkolesený hradbami v tvare štvorca a na každej svetovej strane k nemu vedie krásny most lemovaný postavami držiacimi dlhú kobru, ktorej hlava je vpredu a je vysoká asi dva metre. Na konci mostu je krásna brána s obrovským reliéfom tváre.
V komplexe za hradbami ja ďalší chrámm, absolvoval ho len Robko, zase bol tak strmý, že tam deti nesmeli. Volal sa Baphuon, smerom k nemu je dlhá cesta , pred chrámom je brána a vo vnútri sú také malé stĺpiky.
V zadnej časti je múr chrámu vyklenutý tak, že vyzerá jako spiaci Budha, to sa dozvedel úplne náhodou, keď vedľa stála skupinka Japoncov :-)
Prešli sme záhradou okolo dosť rozpadnutého Phimenakas až k Bayonu, ktorý je fakt impozantný - Tomáš ho pracovne nazval „obličejovník“. Vycvakali sme asi sto fotiek, ktoré sa líšili pramálo, všade samé xichty!
V Bayon sú tiež nádherné reliéfy, ale menej ako v Agkor Vat, a tiež menej zachované:
Pokokochali sme sa aj při slonej terase, sú tam nádherné niekoľko desiatok metrov dlhé reliéfy slonov zboku a tiež akokeby vystupovali z reliéfu hlavou a chobotom, nádherné. Ďalší chrám areáli Angkor Tom je Phimenakas, je menší a dosť rozpadnutý, na oprave sa podieľala aj česká republika, je tam o tom aj tabuľka s českou vlajkou.
A občas stretnete aj mnícha, ktorý vám zapózuje:-)
Z Angor Tom sme prešli východnou bránou a nasledovala malá prestávka s obedom, ktorý bol vynikajúci, ikeď pomerne drahý na kambodžské pomery (8 dolárov i s pivom pre jedného) Potom se zhliadli Ta Keo a tuktukár nás odviezol ďalej, vzdialenosti sú tu fakt obrovské a v tej horúčave obzvlášť.
Po krátkej prechádzke lesom od parkoviska nás čakal Ta Prohm, chronicky známy svojimi polorozpadnutými múrmi, z ktorých vyrastajú košaté vysoké stromy kapoka, ich korene obtáčajú okná, dvere, stĺpy, tu človek keby mohol aj 1000 fotiek vyfotiť, aj to by nestačilo… Len vyfotiť čokoľvek bez japonského turistu je takmer nemožné Tomík si urobil radosť, keď vľavo od vstupnéj brány v koreňoch jedného stromu našiel kešku.
Priamo uprostred z chrámu rastie vyschnutý strom, ktorý je veľmi fotogenický:-) Koreňové splete stromov Kapoka obopínajú múry a sú nekonečné - mohla by som tam stráviť aj pol dňa...ale plán je nabitý, takže musíme sa premiesntniť dalej.
Posledný chrám - Banteay Kdei už Tomík neabsolvoval a pravdupovediac aj nám už to bolo viacmenej jedno, lebo sa nám to už všetko začalo zlievať dohromady. Hodili sme ešte fotku při veľkej vodnej nádrží Sras Srang, nad ktorou hliadkujú veľké sochy levov.
Týmto bol náš prvý deň - malý okruh ukončený a plní dojmov sme hrkotali na tuk-tuku do hotela. Zase sme sa pokochali životom v meste, na našej ulici o piatej popoludní akurát končila škola a cesta bola neprejazdná – všade skútre, motorky a deti v uniformách, školské autobusy, no chaos, ako sa patrí.
Ráno sme vstávali za tmy, o štvrtej, recepčná nám dala zabalené raňajky a frčali sme. Premávka bola naozaj hustá, horšie jako ranná špička.Sané taxíky, tuk-tuky, autobusy.Pýtali sme sa nášho tuktukára, či sa dá ísť na východ slnka na Phnom Bakcheng – a on že hej. (Nemusíme všetci byť před Angor Wat, že?) Sice nám dal aj baterky, ale už kým sme sa vyštverali na ten kopček, prišlo mi divné, že tam nikto nieje… Hore bol totiž chrám zavretý a na východ slnka cez stromy nebolo vidno. Tak sme utekali dole a naspäť před Angor Wat, kde bolo asi tak milión ľudí. Ale nevadí, zašportovali sme si, fotky máme a ide sa ďalej.
Chcela som ísť hneď po východe slnka ešte raz na Ta Prohm, kým tam nieje toľko ľudí, ale že vraj je zrána zavretý…Tak sme šli na Preah Kan, bol úplne prázdny, takže mal svoje čaro. Boli tam také zriadenkyne, ktoré mi povedali, že mám dať ruky nad seba a pomedzi prsty mi dierou v stope svietilo slnko, evidentne sa na mne zabávali a furt vymýšľali, kde ma ešte vyfotia. Urobili nám aj peknú spoločnú fotku medzi múrmi, tak dostali po dolárovom papieriku. Tento chrám sme si fakt užili, keby tak všetky boli rovnako prázdne…
Dovalili sme sa k Ta PROHM a bol rovnako preplnený jako včera, ikeď sme tam boli hneď po otvorení. No nevadí, pofotili sme to a hybaj ďalej. Keďže sme boli mimo veľký okruh, tuktukár nás preto zobral na najvzdialenejší chrám, Banteay Srei, ktorý je zvláštny tým, že je via ružový a má veľmi detailne prepracované reliéfy. Je pomerne malý, ale naozaj pekný. Sochy na nádvorí sú už len repliky, originály sú v múzeu.
V okolí je aj jazero a ryžové polia, botanická záhrada, ale na to už nezostal čas. Cesta späť na veľký okruh, z ďalších chrámov sme navštívili Pre Rup, Východný Mebon, potom Neak Pean, ten slúžil asi jako kúpele . je to okrúhla vodná nádrž, uprostred nej taká akoby fontánková stavba. Vedie k nemu dlhý drevený most cez vodnú plochu s poletujúcimi vtákmi, je to pekné a pomerne kľudné miesto. East Mebon je zaujímavý obsovskými slonmi v rohoch stavby:
Cena tuktukára za deň : 20 dolárov, zacházka na Banteay Srei 5 dolárov naviac. nedeľa Počas dvoch dní na Angkore sme slonov nevideli, preto sme dobiedzali do tuktukára, že teda náš syn musí jazdiť na slonovi, tak zistil, že dopoludnia sú slony na inom mieste ako poppoludní a včera sme to prešvihli...Takže dnes sa ide na slony. Pred desiatou dopoludnia sme stáli pri Phnom Bakheng a zakúpili dva (!) lístky, proste kvoli vyvažovaniu musia ísť na slona dvaja. Takže 40 doláčov padlo, čo by človek neurobil pre svojho potomka. Prešli sme cez most k Angkor Tom, potom sme kvalitne zabrzdili premávku, keď sme prechádzali bránou, navyše bola nedeľa, takže kolóna za našim slonom bola parádna:-) Všetci si nás kamerovali a fotili, mávali nám, no ešteže si to naše decko užilo, bo mne to príjemné teda nebolo. Cesta trvala asi 20 minút a máme to za sebou. Potom sme sa prešli pomedzi stromy na miesto, kde sme videli opice, kúpili sme banány a Tomáš ich krmil, takže dnes mal doslova živú ZOO.
Prešli sme sa ešte raz popri Angkor Vat a smer Siem Reap. Cestou sme sa zastavili i pri pamätníku - Killing Fields, kde boli lebky a kosti zavraždených ľudí za režimu Pol Pota. Nechali sme sa vyložiť v centre, ked sme nakúpili pitivo a našli kešku pred hotelom Passagio, bol tam veľmi milý recepčný, ktorý sa nám poradil, kde hľadať a usmieval sa na nás cez okno. Hneď naproti Passagiu je príjemná reštaurácia, kde sme si dali skvelé kmérske jedlo a a zakúpili kmérsku kuchársku knihu.
Po príchode na hotel sme si pár hodín užívali bazén a večer na pivo na Pub Street. Vyfotila som sa aj s predavačkami na trhu, mali z to veľkú radosť, že stoja vedľa takej veľkej bielej ženy:-)
Tomáš dostal ponuku k sobášu od recepčnej ! ( inak Kambodžanky sú fakt pekné :-)
Pondelok Celkom nezaujímavý presun autobusom, ale aj to treba brať ako zážitok - no kedy si ja možem doma 6 hodín vkuse čítať? Na autobusovej stanici sme ukázali taxikárom adresu hotela pri letisku Don Muang, nikto nevedel, kde to je...ani v informačnomm stánku na stanici...Až po polhodine sa nás jednému taxikárovi uľútilo a naložil nás...Šli sme asi hodinu a až sme tam dorazili, tak sme už vedeli, prečo nás tam nikto nechcel zobrať...boli to dlhé rady úplne identických obrovských panelákov, šedých, hnusných, ošarpaných a v jednom z nich bola ubytovňa. Tak sme dole na pseudorecepcii u slečny, ktorá nevedela ani ň po anglicky zapísali a vyviezli sa asi do 13.poschodia, na dverách sú tu mreže a výhľad z okna smeruje do ďalšieho okna v ďalšom hnusnom paneláku. Vyložili sme si najnutnejšie veci a poďho zažiť iný Bangkok. Hneď pri výbere jedla na ulici sme narazili na zradu, všetko v thajšine, no tak sme vstali a šli sme si vybrať rovno z grilu. Objednali sme si aj pivo, prišla slečna, dala mi veľký pohár, do polovice naplnený ľadom a so slamkou, otvorila fľašu piva a začala mi ho liať na ten ľad:-) Ale grilované mäso bolo výborné, ikdeď neviem vlastne z akého zvieraťa to bolo, v tých končinách si človek nikdy nemože byť istý! Pri vedľajšom stole sedeli Japonky a miesto jedla im doniesli taký kotlík a kopu surovín na tanieroch, oni si to tam sami hádzali a uvarili si jedlo podľa vlastnej chuti. No a vrchol včetkého bol, keď Robo večer stretol na recepcii dvoh podnapitých agličanov, ktorí sa ho pýtali, čo tu robí...a Robo že bývam! A tak sa vypytovali, že prečo tu, evidentne tu turistu nestretli už riadne dlhú dobu:-) Tuto jedna fotka, aby sme mali pamiatku, že nie všetko na dovolenke bolo utešené :-))))
Utorok Budíček o piatej a taxíkom ešte za tmy na letisko - smer Hat Yai. Pred letiskom nás čakal taxík, cesta bola rýchla, už po hodine a pol sme boli v Pak Bara, kde je veľké nástupište na Speed boat. Na lodi sme boli asi len desiati, zo začiatku sme mali vesty, ale keďže Tomáš okamžite zaspal na lavičke, tak sme si to dali dole. Cesta ubehla pomerne rýchlo, po hodine a pol sme sa vylodili na mole pri ostrove, zaplatili vstup do národného parku Tarutao a kochali sa pohľadom na tropický raj, v ktorom strávime 9 dní!
Pri long-tail boat nás čakala pani s ceduľkou Mountain Resort, tak sme nastúpili, dvaja opálení chlapci nám naložili batohy a keď sme vystupovali z lodičky na pláži, bolo nám veľmi veselo:-) Pri pláži nás potom čakalo auto a odviezlo nás priamo k recepcii rezortu. Je obrovský, je na malom kopčeku v severnom cípe ostrova a chatiek tam je naozaj veľa...Zaplatili sme si garden view, ale boli sme nadmieru prekvapení, keď sme dostali chatku v druhom rade a z okraja terasy sme mali pomedzi stromy výhľad aj na more. Najlepšou devízou tohto rezortu je jeho poloha, inak chatky štandart a raňajky tiež priemerné. Vybaľovanie sme si nechali na večer, šup do plaviek a po schodoch rovno na pláž.
link na Mountain resort na Tripadvisore tu
Pohľad na naše chatky od mora:
Pláž bola skoro prázdna (našťastie sa to za celý týždeň nezmenilo!), tak sme nasadili šnorchle a poďho na podmorský prieskum. Hneď skraja sme prestali počítať sasanky a klaunov očkatých, ktorých tam bolo strašne veľa, plno tyrkysových rybičiek, čiernobiele rybky - býčovec zobanovitý, žlté rybky...Koraly sú tu len tvrdé - také hnedé, laločnaté aj stromčekovité.
<
Večer sme vyrazli do " mesta" - to je v podstate jedna ulica, kde sú stánky, jedlo, pitie... Doprava dolu je zadarmo, kyvadlovo tam premává taký náklaďačík s lavičkami, vzadu stojí závozník, ktorý zatvára a podkladá schodík na nastupovanie. Bol vysoký a chudý, mal veľké zuby, tak dostal meno Otík, aj keď ďalšie dni bol závozník malý a tučný, už sme furt hovorili, že "ideme dole s Otíkom!"
streda Dnes sme sa venovali šnorchľovaniua a ničnerobeniu, okrem toho sme si požičali plastikový kajak, na ktorom sme sa v trojici furt naťahovali, kto má jak zaberať. Po hodine sme toho mali už kvalitne plné zuby, tak sme šli radšej na pivo! Vylovili sme dve obrovské mušle, ale v oboch bol mazľavý živočích, takže sme s s nimi aj rozlúčili. Tomáš len chodí a zbiera mušle, každá sa mu zdá krásna, aj všetky úlomky koralov mu niečo pripomínajú, ale vzhľadom na to, že už teraz máme plné bágly, tak tých mušlí nám tam už asi veľa nevojde...
Ja dopisujem denník, Robo fajčí fajku a vegetíme na terase, kde sa nám nasťahovala miestna mačka, ktorá dostala meno ako všetky mačky, ktoré sa k nám kedy priplichtili - Lili. Okupuje jednu sedačku a v tej horúčave len spí a má vždycky všetky 4 nohy vyvalené nad sebou dohora, je z nej strašná sranda. Ešteže tam máme hojdaciu siť, inak by Lili sedačku nedostala! Večer klasika dole s Otíkom, štipľavé kari s ryžou, Robko pivo a ja mango šejk, cesta hore 100 B za troch ( podotýkam, je to 3 minuúty cesty, za 100 B sa vozíte v taxíku v Bangkoku pol hodiny...)
Na Walking Street kúpili Plankton trip na zajtra.
štvrtok Keďže popoludní Otík nepremáva, zišli sme z kopčeka peši. Pri stánku cestovky nás vyzdvihol sprievodca a odviedol nás na pláž, tam sme nastúpili do long-tail boat a vyrazili na more. Najprv sme mali šnorchľovanie pri mäkkých koraloch na otvorenom mori (Pinacle) , museli sme sa držať lana, aby nás nevzal prúd. Plávali sme bez vesty, aj Tomáš, ale inak tam všetci Japonci boli vo vestách....Korály boli asi ako v Egypte - ružové, fialové, modré, žlté kríčky, pod hladinou neskutočné húfy tyrkysových rybičiek, ktoré sa krásne ligotali.
Potom sme šnorchľovali pri malom ostrove, kde boli všakovaké rybičky, ďalšia zastávka bola ostrovček s čiernymi kameňmi, ktoré keď sa namočia, "vyfarbia" sa hnedými pruhmi rozmanitého tvaru, aj do špirály,fakt krásne. Akurát sa nesmú z ostrova brať, samozrejmne každý zákaz sa dá porušiť, ale keď ten zákaz podporia poverou, že kto kameň vezme, stihne ho nešťastie, kto by to riskoval?
Tak sme hodili foto a poďho ďalej šnorchľovať. Už som cítila, že mám spálený zadok, tak som na seba radšej navliekla tričko. Podvečer nás vyhodili na pláži neobývaného ostrova Ko Adang a začali pripravovať gril. My s Tomom sme robili z piesku hrádze a chytali do nich kraby. Zjedli sme grilované mäsíčko, bolo výborné, i kopu ananásov a melónov. Medzitým zapadlo slnko, tak sme hodili pár fotiek. Nasadli sme na loď, ale keďže už bola tma, z útrob podpalubia vyliezli aj šváby. Tak sme všetky baby v loďke vrieskali a vykladali sme si nohy na lavičku, pretože tie šváby boli mega veľké, aspoň 5 centi mali!
No a vrchol dnešného výletu bol ten, že nás hodili v čiernej tme do čiernej vody a povedali nám, že sa máme " hýbať" Tak sme sa začali v tej vode mrskať jak epileptici a naraz začali okolo nás lietať tisíce takých iskričiek, to bol ten svietiaci plankón! Fakt to bol super zážitok! Cestou k nášmu ostrovu ten maník vzadu baterkou osvetlil skalu po pravej stane a ten vpredu robil, že do nej narazí, no tak samozrejme povinnosťou ženskej časti posádky bolo poriadne zakvičať! (trochu folklóru na záver:-)
piatok Dnes sme sa povaľovali na pláži, zbierali mušle, večer sme fotili západ slnka, ktorý je na našej pláži asi najkrajší...Celý deň je tu prázdno a pred pol siedmou tu prúdia davy, posadajú na piesočný výbežok v mori, rozostavia statívy, foťáky, mobily a popíjajú pivo, fajčia cigaretky, úplný veget...Sedia aj po západe slnka, keď je červená obloha a na obzore sú čierne loďky. Každý večer sme sa na to dívali a každý večer sa nám zdal neopakovateľný - jeden deň bolo bezoblačno, ďalší zamračené, že slnečnú guľu ani nebolo vidieť, další deň boli obláčiky len také chuchvalce, proste kino na pláži.
Večerali sme na pláži v podniku s názvom Lion, ale nebolo to až ta dobré...a dosť malá porcia. Tak sme si dali aspoň palacinky u Madame Yohoo - takej malej čipernej babky, ktorá keď pečie palacinky, furt kričí pancake, pancake, pancake!, takže kým urobí jednu palacinku, povie to asi 30-krát. A keď robí ovocný šejk, tak kričí juhú, juhú ! No je proste úplne na zožranie a ľudia u nej stoja frontu.
sobota výlet na ostrovy: Dnes sme zase vyrazili na Walking Street na 10:00, výlet na ďalšie ostrovy pri Koh RaWi, okrem iného sme videli aj jedovatú lion fish, ktorú objavil Tomáš. V jednej zátoke boli zase také zaujímavé koraly, boli síce nezaujímavo hnedé, ale vyzerali ako taký obrovský zložitý labyrint. Plávali sme aj okolo zaujímavého skalného útvaru- dve veľké skaly na sebe a tá spodná má v sebe zhora až nadol obrovskú prasklinu.
Večer sme si v Lione dali red snapera na pláži, v očakávaní, že bude rovnako luxusný ako na Sri lanke ( a rovnako lacný) Bohužiaĺ za dve ryby sme zaplatili tisíc korún a bola hnusná. Fakt ma to dosť rozladilo. ( Na Sri lanke stála ryba 120 kč aj so šalátom!) Tak sme si kúpili pivo a váľali sa na pláži - na Pattay Beach, ktorý už neslúži ako pláž, ale skor ako Pub street v noci a prístav cez deň. Pivo bolo našťastie dobré:-)
nedeľa Dopoludnia sme šli na "prieskum" pláže Sunrise Beach, je už na moj vkus riadne preplnená, síce bungalovy sú nízke a nieje ich pod palmami a stromami vidieť, ale zakotvených lodiek a barov na pláži je tam viac než dosť. A miesto na kúpanie majú oddelené šnúrami, to sa mi teda ani trochu nepáčilo... Dali sme si pivo na strome ( to je taký štýlový bar, kde sú drevené posedenia s matracmi na strome, v starom člne, alebo len tak pohádzané sedacie vaky s kvetinovým vzorom na pláži.
Prešli sme sa až na koniec pláže, kde bol jeden celkom luxusný rezort a takisto jeden najlepší rezort na Koh Lipe - Serendipity, hodili sme veci na skaly a šli sme plávať k malému ostrovčeku. Keď je odliv, dá sa k nemu aj prejsť. Na ostrovčeku je keška, ale skaly boli také strmé a také šmykľavé, že sme to vzdali.
Vo vode bolo zase veľa sasaniek a iných rybičiek a Tomáš konečne našiel peknú veľkú mušľu bez slizáka. (Tak sme ju doma uvarili v octe a máme popolník.) Tým, že more okolo ostrovčeka je dosť plytké a dá sa potom chodiť, vyzeralo to ako pohrebisko koralov. Hrubá vrstva úlomkov :-( Večer sme už nešli do Lionu ale do talianskej reštaurácie (dosť honosný názov na podnik, kde sedíte na plastových stoličkách za stolom s gumeným obrusom). Ale personál bol veľmi milý, podnik patrí Talianovi a thajskej manželke, takže varia thajskú i taliansku kuchyňu a jedlo bolo vynikajúce ( a kus vynikajúcej foccace zadarmo k tomu:-) Tomík samozrejme dal aj palancinku od madame Yohoo, kotrá predáva v stánku hneď vedľa. (Palacinku robí tak, že rukou odoberie časť maslového cesta a potom ním plieska o podložku a tak zvláštne otáča vo vzduchu , až sa zvečšuje a stenčuje, potom ju upečie na platni, naplní ovocím a čkoládou, zloží a nakoniec pokrája na štvorčeky.) A na záver posedenie (alebo poležanie) v plážovom bare, pivo totiž majú dobré úplne všade:-)
pondelok Zase akčný deň, o desiatej sme čakali na Walking stret, aby sme sa pripojili k akcii Trash Hero, ktorej účelom je zbierať odpadky na ostrovoch národného parku Tarutao. Postávali tam dve skupinky ľudí, prvú tvorili mariňáci z bojovej lode, ktorá kotví pri ostrove a druhú ľudia rozličného veku, aj šestdesiatnikov. Tak sme nevedeli, ku komu sa máme pripojiť a či vobec nepojdeme zbierať len my traja :-) O desiatej ale prišiel štíhly mladík s Ray-Benami v žltom tričku s nápisom Trash Hero a všetky skupinky sa spojili - bolo nás asi 45! Vyfasovali sme rukavice, igelitové sáčky a vydali sme sa po Walking Street až na Sunrise Beach, kde sme to otočili a vrátili sa po pláži na Pattay Beach. Rozdávali nám chladené fanty a čaje v plechovkách, lebo horúco bolo pekelné, na pravé poludnie pečie najlepšie:-) A najsamsuper bolo, keď nám predavači na ulici dávali zadarmo koláčiky a ovocie a ďakovali nám! Plné sáčky sme nechávali pri ceste a za nami to zberali do auta. Samozrejme na odľahlejších častiach ostrova sú také kopy odpadkov, že to by ani 4 kamióny nestačili, hlavne kadejaké stavebné sutiny a tak...Ostrov totiž padol za obeť divokej výstavbe, ale aspoňže len tento jeden - ostatné ostrovy národného parku Tarutao zostali neobývané a chránené, tak snáď to tak aj zostane.
Zbierali sme asi len dve hodiny, ale mali sme dosť...Na Pattaya Beach sme mali o jednej obed v Bundaya Resort ktorý je z tých drahších, jedlo bolo výborné a každý si mohol zobrať niekoľko plechoviek studeného piva. Šefko nám poďakoval a vysvetlil, že táto akcia trvá už niekoľko rokov a najhoršia práca je zbierať odpadky na okolitých ostrovoch, kde oceán naplavuje tony odpadkov až z Malediv..Asi 80% odpadu dopláva z Malajzie. Ponúkal tiež k predaju aj bambusové odpadkové koše, tak sme jeden s nápisom Love Ko Lipe za 750 B kúpili a bude tam naše meno! Bolo to fakt super a mali sme z toho radosť! Akurát sme boli také spotení, že sme naskákali do vody rovno pri rezorte. Boli sme ale celkom zdesení, narazili sme na hryzúce ryby! Normálne nás pri dne hrýzli do noh! Asi boli aj na našej pláži, ale keďže sme furt šnorchľovali, tak sme boli na hladine a tie pirane plávu dole pri dne :-) Večera znovu u Taliana, opäť výborné.
utorok Dnes sme sa prešli ešte po Walking Street a dokúpili tričká deckám aj nám, nejaké koreniny, tuk-tukom sme sa vyviezli okolo Sunset Beach na View point, ale bolo tam toľko stromov, že sme videli more len zo severnej strany, na Koh Adang, tak sme sa vyfotili a snažili sme si nevšímať tie kopy odpadkov. Doma sme zabalili bagly a namočili sa do vody, aby sme si to naposledy poridane užili. Dnes bol extrémne veľký odliv, až sa Tomáš bál, že príde tsunami! Medzi naším ostrovom a Koh Adang sa utvorila asi sto metrov dlhá piesočnatá plytčina, že sme na mohli ležať a odtiaľ sme mohli ďalej šnorchľovať aj do miest, kde sa bežne nedopláve, bolo to poznať, korály boli úplne nedotknuté.
streda Ráno sme pojedli, čo sa dalo, dnes nebolo kari s ryžou, škoda, ostatné jedlá mi až tak nechutili, tak som si dala vaječnú omeletu a nejaké ovocie, ktoré tu je samozrejme úplne luxusné. Pofotili sme si výhľad na našu nádhernú pláž, lode aj námorníkov a potom už presun do Bangkoku - nekonečný a únavný. Z hotelu sme vyrazili o osmej ráno - autom na pláž, long-tail boat na molo - speed boat do Pak Bary (loď bola úplne plná, sedela som som na boku, došikma, a ešte na mne zboku spal jeden tučný filipínsky chlapec), Z Pak Bary minivanom na letisko, z letiska v Bangkoku taxíkom na hotel. Dorazili sme tam pred desiatou večer. Ale aspoň som prečítala ďalšiu knižku.
Hotel pri letisku Suvarnabumi v pohode, ale strašne nepríjemná recepčná, k večeri nám doniesli aj repelent, hneď vedľa bol totiž rybník. Let di Dubaja super, až na "touch-down" Airbusu :-)
Komentáře
Okomentovat