Prileteli sme z Katowic asi o polnoci islandského času, na meeting pointe sme zavolali do požičovne áut a asi o desať minút nás vyzdvihol chlapík na minivane. Naložili sme sa s ďalšou 4-člennou skupinou Čechov a odviezli nás k autu. Česi mali dostať Subaru, ale keďže Subaru pred nimi niekto utopil (voda bola aj v priečinku medzi prednými dvoma sedadlami), dostali náhradné vozidlo. Náš Suzuki Jimney mal obe spätné zrkadlá roztrieskané, ale držali pokope, takže sme čakali, že sa vysypú v momente, keď vyjdeme z požičovne. (Vydržali až do konca :-)
Batohy sme naskladali dozadu v štýle Tetris a vyrazili do Thorlakshofn, kde máme prvý nocľah v Jonna Guesthouse. (dnes drahšia varianta – veľká izba aj s kúpelňou)
Keďže sme prišli až neskoro v noci, Jonna nám pred dverami recepcie vonku nechal tabuľu, kde je napísané naše meno a číslo izby...Vchod i izba otvorené, žiaden problém...Teda až na jeden, hnusne pšalo...Vzduch bol vlhký a svieži a vďaka polárnemu dňu bolo v noci šero, nie tma.
Deň 001
Ráno sme si privstali, zbalili v podstate nevybalené batohy, hodili do seba croisanty zakúpené v domovine a šup do Suzuki, smer Zlatý trojuholník, ktorý pozostáva zo stretu tektonických dosiek – Thingvellir, gejzíru a nádherného vodopádu Gulfoss.
Zlatý sa volá preto, lebo je povinnou jazdou každého islandského dovolenkára a je ľahko dostupný z hlavného mesta. Počasie sa bohužiaľ k lepšiemu nezmenilo, takže sme vytiahli všetky nepremokavé věci a pláštenky. Cesty sú na Islande v pohode, nepreplnené, všetky pamiatky a zaujímavosti sú označené značkou štvorlístka pri odbočke z hlavnej cesty i na mieste. Thigvellir je obrovská dlhá puklina v zemi, stretávajú sa tu tektonické dosky - Americká a Euroázijská. Okolo Thingvelliru je viacero parkovacích miest, jeden i zhora pri vodopáde, my sme si vybrali hneď prvé a pustili sme sa peši vpravo k vodopádu a potom vľavo smerom k turistickému centru, cestou sme prešli medzi „doskami“ , v jednej časti i po drevenom moste. Z bočných stien trhliny padá viacero vodopádov. Na konci prechádzky je aj vyhliadka, ale vzhľadom k počasiu sme videli tak akurát bielu paru. No nech nekecám, dovideli sme na malé skaly s islandskou vlajkou, kde před 1000 rokmi zasadal prvý islandský parlament.
V informačnom centre bolo vzhľadom k dažďu milión ľudí, tak sme cestou zjedli müsli tyčinky zakúpené v domovine a pobrali sa naspäť k autu... Parkovislá sú spoplatnené, ale nikto to nekontroluje, takže sme zaplatili na prvom a na ostatných zastávkach sme sa tvárili, že sme si ten automat nevšimli (hanba nám.)
Cestou na juh pršalo čím viacej, tým ďalej, našťastie oblasť s gejzírmi je blízko parkoviska. Oblasť je ohraničená plotom, vstupné žiadne. Najprv sú po stranách chodníka také čmudiace výpary zo zeme, potom malé „jazierka“, niektoré bublajúce, až sme dorazili k Strokkuru, tak sa nič nedialo, ale podľa počtu ľudí okolo sa dalo čakať, že vystrelí za chvíľu. Aj tak bolo, nestihla som ani kameru zapnúť… Strokkur vystrelí strašne rýchlo, 30 sekúnd, asi trikrát za sebou a koniec, len para po ňom. (na rozdiel od nášho Herľanského, ktorý vyviera cez 20 minút, ale zase menej často - každých 36 hodín) Strokkur strieka asi každých 10 minút, ale veľmi nepravidene, niekedy je to za 8 minút a niekedy za 30 sekúnd... Prešli sme sa aj smerom hore, tam sú dve také malé „jazierka“, jedno číre a jedno krásne blankytné modré. Na konci areálu je neaktívny Geysir, ktorý dal meno všetkým gejzírom na svete. Je to také pestrofarebné mokré políčko s nápisom na kameni – taký gejzírový hrobček.
Keďže dážď neprestával, vyťahovať varič a plynovú bombu zakúpenú v supermarkete v Hveragerdi sa nám nechcelo, požili sme ďalší croisant z domoviny...(Takým štýlom za dva dni nebudeme mať tie naše nenásytné kobylky čím futrovať.)
Gulfoss je neďaleko, takže uvaríme „doma“. Okolo vodopádu bolo strašne veterno, takže srandovne vyzeral nápis „zákaz púšťania dronov“. Gulfoss je fakt obrovský a nádherný, s čírou vodou (oproti Detifossu, ktorý je vraj šedý), je dvojstupňový, horný je vysoký 11 m, je členitejší, má peřeje, neviem, ako sa to povie slovensky... a dolný je široký a vyšší, má 22 m, ďalej pokračuje 2,5 km dlhým kaňonom. Robko sa vydal aj na kopček nad vodopádom, ale fotka bola ešte „mokrejšia“ ako dole...Objektív sa pokryje hmlou a je po fotení…. Konečne sme dorazili do Hveragerdi, do Warmi suits, ubytovanie nádherné aj s kuchynskou linkou, tak sme vybrali cestoviny a dovezené Express menu – kura na paprike, na ktoré Dan povedal: „Toto jíst nebudu!“ Btw na druhý deň (s počtom nachodených kilometrov ): „Můžu si přidat?“ :-)
Deň 002
Budíček skoro ráno (máme objednanú plavbu na 12:50), balenie (ďalšie ubytovanie sme mali zase u Jonnu v Thorlakshof) a vyrazili sme smerom na juh pozdĺž pobrežia cez mesto Vík až k Jökulsárlón. (cca 3,5 hodiny cesty)
Počasie zrána ešte prijateľné, čím bližšie k cieľu, tým väčší dážď...
Pobrežie je krásne, čierne pláže, strmé útesy, pozdĺž neho najprv pás krásne členitých, zvrásnených zelených kopcov a za nimi vysoké zasnežené sopky. (Z tých sme teda videli občas hmlovitý obrys...) Na viacerých miestach sú ľadovcové jazyky dostupné aj turistom (samozrejme na samotný ľadovec sa dá dostať len so sprievodcom)
Zátoka Jökulsárlón je mladá, ešte pred 100 rokmi siahal ľadovec až k pobrežiu, postupne sa ale zmenšoval, až vznikla zátoka, do ktorej sa uvoľňujú 1000 rokov staré kusy ľadu. Z ľadovca je vidieť nad hladinou len horných 10%, niektoré sú číre ( vyzerajú akoby boli modré), niektoré sú tmavošedé, to nie je od špiny - je to vďaka prímesi sopečného prachu. Niekedy sú to šedou-čiernou farbou akoby pruhované - to podľa toho ako boli behom 1000 rokov erupcie sopiek. Ústie preklenuje dlhý most a pri zátoke už stoja fronty na výlet obojživelníkom, autom, ktoré pláve...Ako nás sprievodca upozornil, je americkej výroby, „overený“ vo Vietname. Žije tu veľké množstvo vtákov a videli sme plávať aj dva tulene. Dážď a vlhko nám dosť omedzili fotenie, nestačili sme utierať objektív... Ani nám nevadilo, že je obloha mliečna, že nevidieť pohorie za zátokou, ale keby sa nejaký ten mráčik odzrkadlil na hladine, nevadilo by mi to... -)
No nič, máme fotky ľadu na bielom podklade :-) Ale buďme radi, že na hodinu dážď prestal a mohli sme si aspoň kapucne vyzliecť...
Sprievodca vylovil kus ľadu, je krásne čirý, roztrieskal ho na kúsky a dával ochutnávať. Voda sladká sa tu mieša s morskou, preto nikdy nezamŕza. Keď točili Jamesa Bonda, ústie k moru zatarasili, čakali dva týždne vo februári a zátoka zamrzla. To bolo jedinýkrát, kedy miestni videli Jökulsárlón zamrznutý.
Chceli sme sa poprechádzať aj po okolí, ale znovu spustil dážď a fúkal sychravý vietor, tak sme poľutovali tú nevestu v šatách na ramienka, čo sa tam fotila, odlovili kešku s názvom James Bond a utekali do auta. Cestou sme číhali na nejaké pekné odpočívadlo so stolmi, tak sme rozložili nádobíčko, ale vietor by nám odfúkol aj tú bombu, takže sme museli variť pod stolom a sedieť okolo ako tvoriči závetria. V živote naše deti nezjedli jedlo tak rýchlo, a to ešte aj tie ešusy vylízali.
V Jonna Guesthouse sme mali objednané konečne ubytko na tri noci, ale izba sparťanská a malá. Boli v nej v podstate len štyri postele a stolík so 4 stoličkami. Ale nevadí, spoločenská miestnosť bola fajn. Jonna je priateľský, s každým pokecá, uvaril nám ryžu aj cestoviny. Mikrovlnku a rýchlovarnú konvicu možme používať kedy chceme. Na obrazovke premietal cestopiy po Islande, tak sme sa pokochali s pivom z plechovky, ktoré chutí jak chmeľová voda.
Deň 003
Konečne po troch dňoch nepršalo, ale slnko bolo pod mrakmi. Mali sme objednanú Blue Lagoon o druhej poobede, tak sme chceli doslova zabiť dopoludnie, vybrali sme sa do voľne prístupnej jaskyne Arnaker, ale cesta bola zavretá a peši by sme to časovo nestihli. Ďalšia jaskyňa je spoplatnená so sprievodcom, tak sme sa šli pozrieť, ale vstupné bolo teda ďaleko nad naše očakávania (cez 1000 kč na dospelého), tak sme to zabalili a šli sa poprechádzať k pobrežiu. Je tam aj keška, ale neboli sme úspešní.
Po obede sme sa vydali do Blue Lagoon, ktorá bola povodne nádrž odpadnej vody z elektrární, ale keďže sa tam chodilo kúpať čoraz viac ľudí, urobili tam termálny park, kde používajú aj bahno. Komplex je krásny, už vonku je tri metre vysoký koridor z lávových kameňov, ktorý pokračuje aj vo vnútri. Kamene sú čierne, ale na okrajoch vody majú bielu krustu. Vo vode je bar, s nápojom je možné sa pohybovať voľne vo vode, čo sme teda ukrutne ocenili:-) Ďalší ostrovček obsahuje veľké misy s bahnom, je biele salicylátové, čierne a zelené z rias. Tak sme sa kvalitne ponatierali všetkými farbami jak indiáni, zahrali na Zombíkov, s plastovej fľaše od koly robili gejzír, až sme toho mali po troch hodinách plné zuby a pobrali sa domov.
Večer sme posedeli a popili chmeľovú vodu. (bo Fernet z domu už došiel, že Robko!?)
Deň 004
Dnes zase dlhšia cesta južným pobrežím. Prvá zastávka mesto Hvolsvöllur, kde je lávové centrum. Je to krásna nová rozľahlá prízemná budova, obložená drevom. Drevené latky sú položené zvisle, nie vodorovne ako napríklad na našom dome:-) Strávili sme tam asi hodinu a pol, najprv sa prešlo cez takú červenú chodbu, kde boli texty o sopkách, potom nasledovala miestnosť s kupolou uprostred. Na nej svietila červená láva a okolo bol drevený prstenec, ktorým sa dalo otáčať. Otáčaním sa na kupole premietal vznik Islandu a prechod dosiek, tak sme krútili a krútili....V ďalšej chodbe bol simulátor sopky, dunelo to tam, až z nej Dan s revom vyletel :-) Ďalej bola miestnosť s veľkým červeným sopečným kužeľom, ktorý dole na podlahe znázorňoval aj hĺbku do vnútra zeme, v ďalšej miestnosti boli na stenách sopky Isandu a formou X-boxu sa dali na stene aktivovať informácie o danej sopke, animácie i samotný výbuch. Tak sa deti pohrali na Hellboyov. Potom tam boli vystavené všakovaké druhy lávových kameňov a obrazovky s animáciami. Súčasťou vstupenky (tej drahšej) bolo aj kino.
Potom sme sa zastavili na Selljalandsfoss, asi najznámejší vodopád, poza ktorý sa dá prejsť a vidieť ho z výklenku v skale. Je naozaj nádherný a všetko okolo je krásne zelené. Len sa treba obliecť do pláštenky, vzadu je riadne mokro. Okrem tohoto vodopádu sú smerom na západ ďalšie menšie vodopády, ten posledný je najzaujímaveší, tam je spodná časť vodopádu viditeľná cez takú štrbinu v skalách.
Tretia zastávka bola Dyrholaei, je to výbežok do mora, trochu off-roadu do kopca, je tam maják, čierna pláž a od majáka známy skalnatý oblúk. Tam už ale začínalo pršať a strašne fúkalo, tak sme cvakli fotky a hybaj ďalej.
Štvrtou atrakciou dnešného programu bolo Reynisfjara to sú čierne sopečné skalnaté schody a v nich výklenky, skoro ako jaskyne. Od Reynisfjara je výhľad na krásne špicaté skalnaté útvary v mori, my sme ich ale videli značne rozmazané, aj keď boli od nás 100 metrov :-( Ľudí tam bolo na náš vkus viac než dosť a videli sme zase nevestu...tá teda mala tylové šatičky, ale aspoň biely pletený pléd cez ramená. (my tri vrstvy vrátane funkčného prádla)
Pri skalách bola moderná kaviareň .(Island má krásnu architektúru, staré stavby sú dlhé jednoduché kvádre so sedlovou strechou, nové budovy sú prízemné funkcionalistické budovy s rovnou strechou, väššinou obložené drevom, v oboch prípadoch platí „v jednoduchosti je krása“) Dali sme za 2 kávy a 2 kakaa v prepočte 400 korún českých a šup do auta.
Deti v aute statočne zaspali, takže sme popri ceste našli paralelnú off-roadovú a šli pomedzi lávové kopčeky, ktoré sú zarastené krásne zeleným machom, sú to obydlia trolov :-) samozrejme, že sme sa na nic museli vyfotiť, keď som na to položila nohu, bolo to nádherne mäkké a noha sa mi zaborila do machu asi 10 cm hlboko. Zostávali po mne v machu hnusné stopy, tak snáď sa ten mach po mne rýchlo spamätá...
Obed sme stropili niekde pri ceste, je tu možností našťastie dosť... Čakala nás 8 km dlhá trasa (4km tam a 4km naspäť) k vraku lietadla. Toto miesto nieje označené štvorlístkom, ale podľa počtu áut na priľahlom parkovisku je značne atraktívnym miestom. My sme tam šli z 2 dovodov – máme so sebou deti a je tam keš :-) Lietadlo Douglas DC-3 Dakota stroskotalo v novembri 1973, letelo z USA, v hmle minuli letisko v Keflavíku a prepli si prívod paliva na prázdnu záložnú nádrž. Núdzovo pristáli na čiernej pláži, všetci prežili, a z paliva lietadla miestny farmár pumpoval traktor celý rok potom. Vrak je známy asi aj vďaka Justinu Bieberovi, ktorý tu natočil klip I´ll show you.
Každopádne cieľ splnený, deti sa ešte na takom haluznom ihrisku nehrali a my sme nakoniec našli kešku. Ľudí tam síce na ceste bolo dosť, ale pri samotnom lietadle sa plynule prestriedali, takže sa to dalo v pohode vyfotiť.
Cesta naspäť bola nekonečná, to je v podstate ako rovno cez čiernu mesačnú krajinu, ideš a ideš hodinu...Tak sme mali so sebou dve figúrky z Kinderka, príznačne pomenované Hekla a Jökul, vymýšľali streštené príbehy s nimi ,Daneček si dal asi tri pauzy, vyváľal sa v tom čiernom sopečnom prachu, staval si vežičky z čiernych kameňov, takže to ubehlo relatívne bez ujmy na zdraví (hlavne mojom:-)
Posledná zastávka bola zase pre zmenu vodopád (deti už pre istotu nevyliezli ani z auta - mastili tablety), je krásny, vysoký, dá sa vyjsť na vyhliadku nad neho a pokračovať aj po hornom toku ďalej, tak som tam rýchlo vyliezla a kúsok aj prešla. Nepršalo a mraky sa trochu trhali, takže celkom O.K. Večer v Guesthouse sme si dali príjemný oddych, teplý čaj a veľmi rýchlo sme zaľahli pred ďalším náročným dňom.
Deň 005
Cesta na Landmannalaugar bola dlhá asi len 140 km, aj spočiatku ubiehala rýchlo, bolo krásne slnečno !!!, vyfotili sme si sopky (Heklu), až došlo na posledných 30 km a naraz sme po obrovských šutroch skákali rýchlosťou 5km/hod. Našťastie potom bola cesta už z menších šutrov, takže nakoniec moje vnútornosti prežili, ale bolo to dosť brutálne (teda na tých obrovských autách, čo mali kolesá vyššie jak naše Suzuki to asi dali v pohode...) Nejaký Ranger nám dal do ruky doporučenie, že ako jazdiť, to znamená, že keď je obrovská hlboká mláka cez stred cesty, ty ju nemáš obchádzať, ale poktračovať cez ňu. No keď sme to dali prvýkrát, mali sme blato na celom prednom skle a ešte aj na streche,takže pri najbližšej mláke sme sa na to vybodli a obchádzali to ako všetci ostatní. No nič, nejako sme tam prišli, samozrejme, čím bližšie sme boli, tým viac sa počasie kur.ilo, prepáčte za výraz, ale inak sa to nazvať nedá. Zastavili sme na parkovisku pred brodom, za ktorým bolo ďalšie parkovisko, turistické centrum a kemp. Robo jak uvidel ten brod, takže ani náhodou. Zaparkovali sme, vyliezli a kukali na tie autá... Tak to dalo aj také Suzuki jak my a Robko že ide. Ja som sa tvárila, že to radšej budem kamerovať :-) No nakoniec to bolo úplne v pohode a voda dosiahla len trochu nad dolný okraj dverí.
Tak sme po 4 hodinách cesty zaparkovali, vytasili varič bombu a sklohnili špagety s boloňskou ( deti baštili jak kyseliny ) vyrazili na túru. Dan bol „spruzený“ od začiatku (žiaden vhodný slovenský ekvivalent ma nenapadá), takže to šlo ťažko, navyše zase mrholilo a všade hmla, takže tie krásne dúhové hory s miliónom odtieňov hnedej, žltej, oranžovej a zelenej nám zostávali v jednom šedom opare. No nevadí, šli sme pomedzi čierne sopečné skaly až k údoliu, potom cez koryto rieky, nad nami vo vyšších miestach hory z nej čmudili výpary a niektoré výrazne páchli sírou. Okolo rieky sme potom prešli až k takej nazelenlej skale a okruhom sa vracali ku kempu.Trasa nebola dlhá, asi 3-4 km. My sme sa kochali a deti to nejak prežili. Ešteže sa zajtra ideme kúpať :-)
V Landmannalaugar sa dalo kúpať pri kempe, ale ľudia vraveli, že voda je niekde studená, niekde teplá, my sme vedeli, že dnes máme v hoteli jacuzzi, tak sme to zavrhli. Nikde sa neplatilo vstupné.
Cesta naspäť prebiehala už v lepšej pohode, keďže deti uštvané spali. Dan sa parciálne prebudil v momente, keď sme brodili nejakú rieku a narazili sme do takej jamy, že vyletel až ku stropu aj so sedákom, našťastie podvozok aj Dan prežili, ďalší brod bol už v pohode. Cestou domov bolo zase slnečno, aby nás to zase poriadne naštvalo:-) Šli sme trochu dlhšou spodnou trasou, ale nevadilo mi to, lebo bola z menších kamienkov a neskákalo to s nami až tak strašne. (sice do poslednej chvíle sme čakali zradu, že príde taký brod, ktorý už nedáme...stretávali sme totiž podozrivo málo áut...)
Cestou sme pozorovali krajinu, je tu veľa fariem, pozostávajú tak z troch budov a okolo sú kilometre trávy, kde sa pasú kone, kravy, ovce. Načo majú toľko koňov, to netuším, ale boli ich tam mraky. Občas bol niekde nápis, že jazda na koni, aj sme stretávali skupiny na koňoch (v takých pršiplášťových overaloch, bo jazdiť sa musí, aj keď prší :-) Ale myslela som, že majú viac oviec. Je fakt, že ovce sú asi tak rozpŕchnuté po tých kopcoch, že na ne ani nieje vidieť, niesú tam v stádach ako u nás, ale po dve-tri a tiež vyzerajú inak.
Všade po poliach sú baly sena, sú v nepremokavých obaloch, ktoré sú biele, ružové, svetlomodré, takže to vyzerá ako marshmallows.
Večer sme dorazili do hotelu Hlíd při meste Hveraerdi, nieje to Guesthouse, ale hotel, takže nikto nám cestoviny ani ryžu neuvarí...No poraď si ako vieš, rozložili sme nádobíčko v kúpelni na kachličkách a paráda. Zobrali sme Heklu a Jökula ( a teda aj naše deti) a šup do exteriérovej vírivky, kde sa vybláznili statočne.
Deň 006
Ráno sme si pospali, raňajky sme mali v cene, tak sme si ich patrične vychutnali, až na Danečka, ktorý bojkotoval aj lievance a skončil so suchým kusom chleba a plátkom salámy. Vyrazili sme do turistického informačného centra v Hveragerdi, ktoré je priamo pri obchoďáku Bonus. Je zaujímavé tým, že v podlahe je sklenený pás, ktorým je vidieť zlom v zemi, je aj osvetlený, premietajú tu záznamy zo zemetrasení a je tu aj vystavená kuchyňa s obývačkou, ako vyzerajú po zemetrasení. Čo sa týka suvenírov, tak je to teda pálka, len obyčajná magnetka stojí 100 kč, svetre s ovčej vlny cca 150 euro.
Od centra sme šli ku geotarmálnemu parku v Hveragerdi, dajú sa tam uvariť vajíčka v prameni, tak sme to chceli kúpiť Tomášovi, aby mal nejaký zážitok. Zaplatili sme vstupné a zistili sme, že pramene majú len 70 st. namiesto 90 st., takže variť sa nedá. Navyše pramene boli skoro vyschnuté, tak jediné, čo sme videli, boli zase čmudiace pary zo země a jeden malý gejzír. Pokračovali sme teda ďalej k parkovisku a potom peši 3 km, najprv do kopca a potom po vrstevnici. Počasie pekné, konečne aj slnko vykuklo. Prešli sme popri 100 stupňových prameňoch, cez dervený most, kde bolo toľko pary, že nebolo vidieť ani na krok, až sme dorazili k časti potoka, kde sú drevené mostíky a drevené paravany, sú tu kameňmi zahradené cca po 10 metroch akoby nádržky, kde sa dá kúpať. Tak sme sa hodili do plaviek a šup do vody. Vydržali sme tam asi hodinu a pol, okolití turisti nám dvakrát zachraňovali Heklu a Jokula. Ľudí tam nebolo veľa a výhľad na okolité kopce bol kásny - konečne sa nám ukázala nádherná zelená farba Islandu. Super zážitok :-) Kupodivu, keď sme vyliezli, nebola ani zima, takže sme sa v pohode poobliekali, cesta naspäť ubehla rýchlo, hlavne posledná časť z kopca.
Na hoteli sme ešte dali vírivku a pekný deň za nami.
(Robko si chcel dať dole v bare pohárik, ale keď zistil, že jedno pivo stojí 300 kč, jedna whisky 250 kč a fľaša vína 1000 kč, veľmi rýchlo ho to prešlo:-)
Deň 007
Pobalili sme batohy, ten s jedlom výrazne pochudol a vyrazili směr Reykjavík. Počasie nádherné, zastavili sme sa v Arber open air muzeu, je na takom zelenom kopci nad Reykjavíkom, sú tam domy cca 100 rokov staré, ale aj tie so strechou pokrytou trávou. V jednej miestnosti boli aj kostýmy vrátane krojov, tak sme sa v tom pofotili. Bývalý kostol bol zmenený na telocvičňu a teraz je z toho herňa pre deti. Na dvore uprostred skanzenu sú motokáry, takže chlapci sa o nejaké domčeky veľmi nezujímali:-)
Naším ďalším cieľom bola krásna nová stavba koncertnej haly s názvom Harpa. Je obložená 6-úholníkovými skleneným panelmi, niektoré hádžu modré odlesky, niektoré zelené, strop vyzerá ako včelie plasty a vo vnútri to robí krásne farebné efekty.
Prešli sme sa centrom, dali sme kafé na jednom z malých námestí a pobrali sme sa k dominante Reykjavíku – kostolu, ktorý má po stranách hlavnej veže stĺpiky, pripomínajúce lávové kvádre. Vyšli sme výťahom na vežu (vstupné bolo vysoké a zakúpenú vstupenku nikto nekontroloval ani pri vstupe do veže ani hore)
Vyfotili sme krásne farebné reykjavícke strechy a pomaly sme sa presúvali k autu.
Cestou sme kúpili magnetky, spinner Tomovi a pekný deň za nami. (Daneček si vybral na letisku plyšového papuchalka).
Keď sme videli na palube lietadla, že víno je za 3 evri, neváhali sme ani chvíľu:-)
Island je nádherný, turistami zatiaľ neprežraný ostrov, krásna divoká príroda a neskutočné turistické možnosti. Dĺžku pobytu i náročnosť programu si vymyslíte ako chcete, jediný probém je ten, že je tam veľmi draho...ale tie zážitky za to stoja!!!
Keďže sme prišli až neskoro v noci, Jonna nám pred dverami recepcie vonku nechal tabuľu, kde je napísané naše meno a číslo izby...Vchod i izba otvorené, žiaden problém...Teda až na jeden, hnusne pšalo...Vzduch bol vlhký a svieži a vďaka polárnemu dňu bolo v noci šero, nie tma.
Ráno sme si privstali, zbalili v podstate nevybalené batohy, hodili do seba croisanty zakúpené v domovine a šup do Suzuki, smer Zlatý trojuholník, ktorý pozostáva zo stretu tektonických dosiek – Thingvellir, gejzíru a nádherného vodopádu Gulfoss.
Zlatý sa volá preto, lebo je povinnou jazdou každého islandského dovolenkára a je ľahko dostupný z hlavného mesta. Počasie sa bohužiaľ k lepšiemu nezmenilo, takže sme vytiahli všetky nepremokavé věci a pláštenky. Cesty sú na Islande v pohode, nepreplnené, všetky pamiatky a zaujímavosti sú označené značkou štvorlístka pri odbočke z hlavnej cesty i na mieste. Thigvellir je obrovská dlhá puklina v zemi, stretávajú sa tu tektonické dosky - Americká a Euroázijská. Okolo Thingvelliru je viacero parkovacích miest, jeden i zhora pri vodopáde, my sme si vybrali hneď prvé a pustili sme sa peši vpravo k vodopádu a potom vľavo smerom k turistickému centru, cestou sme prešli medzi „doskami“ , v jednej časti i po drevenom moste. Z bočných stien trhliny padá viacero vodopádov. Na konci prechádzky je aj vyhliadka, ale vzhľadom k počasiu sme videli tak akurát bielu paru. No nech nekecám, dovideli sme na malé skaly s islandskou vlajkou, kde před 1000 rokmi zasadal prvý islandský parlament.
Cestou na juh pršalo čím viacej, tým ďalej, našťastie oblasť s gejzírmi je blízko parkoviska. Oblasť je ohraničená plotom, vstupné žiadne. Najprv sú po stranách chodníka také čmudiace výpary zo zeme, potom malé „jazierka“, niektoré bublajúce, až sme dorazili k Strokkuru, tak sa nič nedialo, ale podľa počtu ľudí okolo sa dalo čakať, že vystrelí za chvíľu. Aj tak bolo, nestihla som ani kameru zapnúť… Strokkur vystrelí strašne rýchlo, 30 sekúnd, asi trikrát za sebou a koniec, len para po ňom. (na rozdiel od nášho Herľanského, ktorý vyviera cez 20 minút, ale zase menej často - každých 36 hodín) Strokkur strieka asi každých 10 minút, ale veľmi nepravidene, niekedy je to za 8 minút a niekedy za 30 sekúnd... Prešli sme sa aj smerom hore, tam sú dve také malé „jazierka“, jedno číre a jedno krásne blankytné modré. Na konci areálu je neaktívny Geysir, ktorý dal meno všetkým gejzírom na svete. Je to také pestrofarebné mokré políčko s nápisom na kameni – taký gejzírový hrobček.
Keďže dážď neprestával, vyťahovať varič a plynovú bombu zakúpenú v supermarkete v Hveragerdi sa nám nechcelo, požili sme ďalší croisant z domoviny...(Takým štýlom za dva dni nebudeme mať tie naše nenásytné kobylky čím futrovať.)
Gulfoss je neďaleko, takže uvaríme „doma“. Okolo vodopádu bolo strašne veterno, takže srandovne vyzeral nápis „zákaz púšťania dronov“. Gulfoss je fakt obrovský a nádherný, s čírou vodou (oproti Detifossu, ktorý je vraj šedý), je dvojstupňový, horný je vysoký 11 m, je členitejší, má peřeje, neviem, ako sa to povie slovensky... a dolný je široký a vyšší, má 22 m, ďalej pokračuje 2,5 km dlhým kaňonom. Robko sa vydal aj na kopček nad vodopádom, ale fotka bola ešte „mokrejšia“ ako dole...Objektív sa pokryje hmlou a je po fotení…. Konečne sme dorazili do Hveragerdi, do Warmi suits, ubytovanie nádherné aj s kuchynskou linkou, tak sme vybrali cestoviny a dovezené Express menu – kura na paprike, na ktoré Dan povedal: „Toto jíst nebudu!“ Btw na druhý deň (s počtom nachodených kilometrov ): „Můžu si přidat?“ :-)
Deň 002
Budíček skoro ráno (máme objednanú plavbu na 12:50), balenie (ďalšie ubytovanie sme mali zase u Jonnu v Thorlakshof) a vyrazili sme smerom na juh pozdĺž pobrežia cez mesto Vík až k Jökulsárlón. (cca 3,5 hodiny cesty)
Počasie zrána ešte prijateľné, čím bližšie k cieľu, tým väčší dážď...
Pobrežie je krásne, čierne pláže, strmé útesy, pozdĺž neho najprv pás krásne členitých, zvrásnených zelených kopcov a za nimi vysoké zasnežené sopky. (Z tých sme teda videli občas hmlovitý obrys...) Na viacerých miestach sú ľadovcové jazyky dostupné aj turistom (samozrejme na samotný ľadovec sa dá dostať len so sprievodcom)
Zátoka Jökulsárlón je mladá, ešte pred 100 rokmi siahal ľadovec až k pobrežiu, postupne sa ale zmenšoval, až vznikla zátoka, do ktorej sa uvoľňujú 1000 rokov staré kusy ľadu. Z ľadovca je vidieť nad hladinou len horných 10%, niektoré sú číre ( vyzerajú akoby boli modré), niektoré sú tmavošedé, to nie je od špiny - je to vďaka prímesi sopečného prachu. Niekedy sú to šedou-čiernou farbou akoby pruhované - to podľa toho ako boli behom 1000 rokov erupcie sopiek. Ústie preklenuje dlhý most a pri zátoke už stoja fronty na výlet obojživelníkom, autom, ktoré pláve...Ako nás sprievodca upozornil, je americkej výroby, „overený“ vo Vietname. Žije tu veľké množstvo vtákov a videli sme plávať aj dva tulene. Dážď a vlhko nám dosť omedzili fotenie, nestačili sme utierať objektív... Ani nám nevadilo, že je obloha mliečna, že nevidieť pohorie za zátokou, ale keby sa nejaký ten mráčik odzrkadlil na hladine, nevadilo by mi to... -)
V Jonna Guesthouse sme mali objednané konečne ubytko na tri noci, ale izba sparťanská a malá. Boli v nej v podstate len štyri postele a stolík so 4 stoličkami. Ale nevadí, spoločenská miestnosť bola fajn. Jonna je priateľský, s každým pokecá, uvaril nám ryžu aj cestoviny. Mikrovlnku a rýchlovarnú konvicu možme používať kedy chceme. Na obrazovke premietal cestopiy po Islande, tak sme sa pokochali s pivom z plechovky, ktoré chutí jak chmeľová voda.
Deň 003
Konečne po troch dňoch nepršalo, ale slnko bolo pod mrakmi. Mali sme objednanú Blue Lagoon o druhej poobede, tak sme chceli doslova zabiť dopoludnie, vybrali sme sa do voľne prístupnej jaskyne Arnaker, ale cesta bola zavretá a peši by sme to časovo nestihli. Ďalšia jaskyňa je spoplatnená so sprievodcom, tak sme sa šli pozrieť, ale vstupné bolo teda ďaleko nad naše očakávania (cez 1000 kč na dospelého), tak sme to zabalili a šli sa poprechádzať k pobrežiu. Je tam aj keška, ale neboli sme úspešní.
Deň 004
Dnes zase dlhšia cesta južným pobrežím. Prvá zastávka mesto Hvolsvöllur, kde je lávové centrum. Je to krásna nová rozľahlá prízemná budova, obložená drevom. Drevené latky sú položené zvisle, nie vodorovne ako napríklad na našom dome:-) Strávili sme tam asi hodinu a pol, najprv sa prešlo cez takú červenú chodbu, kde boli texty o sopkách, potom nasledovala miestnosť s kupolou uprostred. Na nej svietila červená láva a okolo bol drevený prstenec, ktorým sa dalo otáčať. Otáčaním sa na kupole premietal vznik Islandu a prechod dosiek, tak sme krútili a krútili....V ďalšej chodbe bol simulátor sopky, dunelo to tam, až z nej Dan s revom vyletel :-) Ďalej bola miestnosť s veľkým červeným sopečným kužeľom, ktorý dole na podlahe znázorňoval aj hĺbku do vnútra zeme, v ďalšej miestnosti boli na stenách sopky Isandu a formou X-boxu sa dali na stene aktivovať informácie o danej sopke, animácie i samotný výbuch. Tak sa deti pohrali na Hellboyov. Potom tam boli vystavené všakovaké druhy lávových kameňov a obrazovky s animáciami. Súčasťou vstupenky (tej drahšej) bolo aj kino.
Tretia zastávka bola Dyrholaei, je to výbežok do mora, trochu off-roadu do kopca, je tam maják, čierna pláž a od majáka známy skalnatý oblúk. Tam už ale začínalo pršať a strašne fúkalo, tak sme cvakli fotky a hybaj ďalej.
Štvrtou atrakciou dnešného programu bolo Reynisfjara to sú čierne sopečné skalnaté schody a v nich výklenky, skoro ako jaskyne. Od Reynisfjara je výhľad na krásne špicaté skalnaté útvary v mori, my sme ich ale videli značne rozmazané, aj keď boli od nás 100 metrov :-( Ľudí tam bolo na náš vkus viac než dosť a videli sme zase nevestu...tá teda mala tylové šatičky, ale aspoň biely pletený pléd cez ramená. (my tri vrstvy vrátane funkčného prádla)
Pri skalách bola moderná kaviareň .(Island má krásnu architektúru, staré stavby sú dlhé jednoduché kvádre so sedlovou strechou, nové budovy sú prízemné funkcionalistické budovy s rovnou strechou, väššinou obložené drevom, v oboch prípadoch platí „v jednoduchosti je krása“) Dali sme za 2 kávy a 2 kakaa v prepočte 400 korún českých a šup do auta.
Deti v aute statočne zaspali, takže sme popri ceste našli paralelnú off-roadovú a šli pomedzi lávové kopčeky, ktoré sú zarastené krásne zeleným machom, sú to obydlia trolov :-) samozrejme, že sme sa na nic museli vyfotiť, keď som na to položila nohu, bolo to nádherne mäkké a noha sa mi zaborila do machu asi 10 cm hlboko. Zostávali po mne v machu hnusné stopy, tak snáď sa ten mach po mne rýchlo spamätá...
Obed sme stropili niekde pri ceste, je tu možností našťastie dosť... Čakala nás 8 km dlhá trasa (4km tam a 4km naspäť) k vraku lietadla. Toto miesto nieje označené štvorlístkom, ale podľa počtu áut na priľahlom parkovisku je značne atraktívnym miestom. My sme tam šli z 2 dovodov – máme so sebou deti a je tam keš :-) Lietadlo Douglas DC-3 Dakota stroskotalo v novembri 1973, letelo z USA, v hmle minuli letisko v Keflavíku a prepli si prívod paliva na prázdnu záložnú nádrž. Núdzovo pristáli na čiernej pláži, všetci prežili, a z paliva lietadla miestny farmár pumpoval traktor celý rok potom. Vrak je známy asi aj vďaka Justinu Bieberovi, ktorý tu natočil klip I´ll show you.
Posledná zastávka bola zase pre zmenu vodopád (deti už pre istotu nevyliezli ani z auta - mastili tablety), je krásny, vysoký, dá sa vyjsť na vyhliadku nad neho a pokračovať aj po hornom toku ďalej, tak som tam rýchlo vyliezla a kúsok aj prešla. Nepršalo a mraky sa trochu trhali, takže celkom O.K. Večer v Guesthouse sme si dali príjemný oddych, teplý čaj a veľmi rýchlo sme zaľahli pred ďalším náročným dňom.
Deň 005
Cesta na Landmannalaugar bola dlhá asi len 140 km, aj spočiatku ubiehala rýchlo, bolo krásne slnečno !!!, vyfotili sme si sopky (Heklu), až došlo na posledných 30 km a naraz sme po obrovských šutroch skákali rýchlosťou 5km/hod. Našťastie potom bola cesta už z menších šutrov, takže nakoniec moje vnútornosti prežili, ale bolo to dosť brutálne (teda na tých obrovských autách, čo mali kolesá vyššie jak naše Suzuki to asi dali v pohode...) Nejaký Ranger nám dal do ruky doporučenie, že ako jazdiť, to znamená, že keď je obrovská hlboká mláka cez stred cesty, ty ju nemáš obchádzať, ale poktračovať cez ňu. No keď sme to dali prvýkrát, mali sme blato na celom prednom skle a ešte aj na streche,takže pri najbližšej mláke sme sa na to vybodli a obchádzali to ako všetci ostatní. No nič, nejako sme tam prišli, samozrejme, čím bližšie sme boli, tým viac sa počasie kur.ilo, prepáčte za výraz, ale inak sa to nazvať nedá. Zastavili sme na parkovisku pred brodom, za ktorým bolo ďalšie parkovisko, turistické centrum a kemp. Robo jak uvidel ten brod, takže ani náhodou. Zaparkovali sme, vyliezli a kukali na tie autá... Tak to dalo aj také Suzuki jak my a Robko že ide. Ja som sa tvárila, že to radšej budem kamerovať :-) No nakoniec to bolo úplne v pohode a voda dosiahla len trochu nad dolný okraj dverí.
V Landmannalaugar sa dalo kúpať pri kempe, ale ľudia vraveli, že voda je niekde studená, niekde teplá, my sme vedeli, že dnes máme v hoteli jacuzzi, tak sme to zavrhli. Nikde sa neplatilo vstupné.
Cesta naspäť prebiehala už v lepšej pohode, keďže deti uštvané spali. Dan sa parciálne prebudil v momente, keď sme brodili nejakú rieku a narazili sme do takej jamy, že vyletel až ku stropu aj so sedákom, našťastie podvozok aj Dan prežili, ďalší brod bol už v pohode. Cestou domov bolo zase slnečno, aby nás to zase poriadne naštvalo:-) Šli sme trochu dlhšou spodnou trasou, ale nevadilo mi to, lebo bola z menších kamienkov a neskákalo to s nami až tak strašne. (sice do poslednej chvíle sme čakali zradu, že príde taký brod, ktorý už nedáme...stretávali sme totiž podozrivo málo áut...)
Cestou sme pozorovali krajinu, je tu veľa fariem, pozostávajú tak z troch budov a okolo sú kilometre trávy, kde sa pasú kone, kravy, ovce. Načo majú toľko koňov, to netuším, ale boli ich tam mraky. Občas bol niekde nápis, že jazda na koni, aj sme stretávali skupiny na koňoch (v takých pršiplášťových overaloch, bo jazdiť sa musí, aj keď prší :-) Ale myslela som, že majú viac oviec. Je fakt, že ovce sú asi tak rozpŕchnuté po tých kopcoch, že na ne ani nieje vidieť, niesú tam v stádach ako u nás, ale po dve-tri a tiež vyzerajú inak.
Všade po poliach sú baly sena, sú v nepremokavých obaloch, ktoré sú biele, ružové, svetlomodré, takže to vyzerá ako marshmallows.
Večer sme dorazili do hotelu Hlíd při meste Hveraerdi, nieje to Guesthouse, ale hotel, takže nikto nám cestoviny ani ryžu neuvarí...No poraď si ako vieš, rozložili sme nádobíčko v kúpelni na kachličkách a paráda. Zobrali sme Heklu a Jökula ( a teda aj naše deti) a šup do exteriérovej vírivky, kde sa vybláznili statočne.
Deň 006
Ráno sme si pospali, raňajky sme mali v cene, tak sme si ich patrične vychutnali, až na Danečka, ktorý bojkotoval aj lievance a skončil so suchým kusom chleba a plátkom salámy. Vyrazili sme do turistického informačného centra v Hveragerdi, ktoré je priamo pri obchoďáku Bonus. Je zaujímavé tým, že v podlahe je sklenený pás, ktorým je vidieť zlom v zemi, je aj osvetlený, premietajú tu záznamy zo zemetrasení a je tu aj vystavená kuchyňa s obývačkou, ako vyzerajú po zemetrasení. Čo sa týka suvenírov, tak je to teda pálka, len obyčajná magnetka stojí 100 kč, svetre s ovčej vlny cca 150 euro.
Od centra sme šli ku geotarmálnemu parku v Hveragerdi, dajú sa tam uvariť vajíčka v prameni, tak sme to chceli kúpiť Tomášovi, aby mal nejaký zážitok. Zaplatili sme vstupné a zistili sme, že pramene majú len 70 st. namiesto 90 st., takže variť sa nedá. Navyše pramene boli skoro vyschnuté, tak jediné, čo sme videli, boli zase čmudiace pary zo země a jeden malý gejzír. Pokračovali sme teda ďalej k parkovisku a potom peši 3 km, najprv do kopca a potom po vrstevnici. Počasie pekné, konečne aj slnko vykuklo. Prešli sme popri 100 stupňových prameňoch, cez dervený most, kde bolo toľko pary, že nebolo vidieť ani na krok, až sme dorazili k časti potoka, kde sú drevené mostíky a drevené paravany, sú tu kameňmi zahradené cca po 10 metroch akoby nádržky, kde sa dá kúpať. Tak sme sa hodili do plaviek a šup do vody. Vydržali sme tam asi hodinu a pol, okolití turisti nám dvakrát zachraňovali Heklu a Jokula. Ľudí tam nebolo veľa a výhľad na okolité kopce bol kásny - konečne sa nám ukázala nádherná zelená farba Islandu. Super zážitok :-) Kupodivu, keď sme vyliezli, nebola ani zima, takže sme sa v pohode poobliekali, cesta naspäť ubehla rýchlo, hlavne posledná časť z kopca.
Deň 007
Pobalili sme batohy, ten s jedlom výrazne pochudol a vyrazili směr Reykjavík. Počasie nádherné, zastavili sme sa v Arber open air muzeu, je na takom zelenom kopci nad Reykjavíkom, sú tam domy cca 100 rokov staré, ale aj tie so strechou pokrytou trávou. V jednej miestnosti boli aj kostýmy vrátane krojov, tak sme sa v tom pofotili. Bývalý kostol bol zmenený na telocvičňu a teraz je z toho herňa pre deti. Na dvore uprostred skanzenu sú motokáry, takže chlapci sa o nejaké domčeky veľmi nezujímali:-)
Island je nádherný, turistami zatiaľ neprežraný ostrov, krásna divoká príroda a neskutočné turistické možnosti. Dĺžku pobytu i náročnosť programu si vymyslíte ako chcete, jediný probém je ten, že je tam veľmi draho...ale tie zážitky za to stoja!!!
Komentáře
Okomentovat