Leteli sme s Iberia z Viedne, cez Madrid. Let v pohode, ale nepáčili sa mi letušky, vyzerali, ako keby sme ich obťažovali. O víno sme museli škemrať jak socky na stanici. V Lime sme si vzali taxík, bývali sme vo vzdialenejšej štvrti Limy – Barranco. Večer sme si dali uvítací Fernet a zapadli do postele.
Ráno sme si v kľude posedeli při kávičke, cestu do centra nám pomohol vyriešiť recepčný (taxík je dosť drahý), požičal nám dobíjaciu kartu na bus. Autobusy tu fungujú ako nadzemné metro, majú svoj vlastný pruh a na zastávku sa dá dostať cez turniket na kartu. Poradil nám aj číslo trasy, takže sme to našli ľahko. Prvý bus bol tak natrieskaný, že sme sa nedostali dnu, druhý vyzeral podobne, ale to sme sa už aktívne tlačili. Ľudia nosia čo najemenej vecí, aby sa ich tam vošlo čo najviac, napríklad pán mal na krku tri šnúrky, na jednej mobil, na druhej kľúče a na tretej tri flešky. Vyzerali sme srandovne s tými batohmi na chrbte. Vystúpili sme blízko Plaza de Armas (skoro všetky mestá v Peru majú Plaza de Armas). Uprostred je bronzová fontána, v hornej časti krásny arcibiskupský palác s katedrálou, ďalšou významnou budovou je prezidentský palác s výmenou stráží o 12:00. Je to pekné divadlo, s impozantnou dychovkou okolo, problém ale je ten, že všetko sa odohráva za plotom, a ešte k tomu musíte byť meter od plotu, na čo dohliadajú vojaci so zbraňami v ruke. Námestie lemujú pekné žlté budovy s „nalepenými“ drevenými balkonmi maurského typu a vysokánske palmy.
Nastal čas obeda, takže hneď skraja sme si dali peruánske typické jedlo - ceviche - surové morské plody alebo ryby, naložené do limetovej šťavy - tým vlastne to mäso „zoxiduje“, takže v podstate to už nieje surové. V omáčke je aj čili, koriander a iné korenia, chutí to super. Dali sme si aj nejaké smažené potvory, lebo sme sa báli, že nám ceviche nebude chutiť…
Pokračovali sme k ďalším kostolom - Iglesia Santo Domingo a Monastera de San Francesco, kde je krásna knižnica - majú tam i 17-kilové knihy v lamej koži. V podzemí kláštora sú katakomby. Peruánci totiž nepochovávali mŕtvych na cintoríne, ale aby boli čo najbližšie Bohu - pod kostolom. Aby sa ich tam vošlo čo najviac, ládovali ich tam bez truhly, bez šiat a v niekoľkých vrstvách na sebe. Krypty sú plné kostí, hlavne stehenních, a lebiek, sú ich desaťtisíce.
Cesta na hotel v podobnom duchu ako ráno, Robko najvyšší chlap v buse a ja jediná blondína. V supermarkete Robko zakúpil peruánsku vlajku a sekundové lepidlo - ďalšia trofej na batoh. Majú tu krásnu zeleninu a neporovnateľne väčšie zastúpenie oproti iným potravinám, evidentne tu jedia zdravšie než u nás. Pani pred nami napríklad kupovala kuracie mäso a 6 avokád. Zbehli sme eště kúpiť lístky na autobus do Pisca a večer sme cez net zabukovali hotel a výlet na Islas Ballestas. Večeru sme si dali v takom fastfoode, ale dopriali sme si k tomu typický peruánsky miešaný nápoj – Pisco sour – pozostáva z Pisca, limetovej šťavy a šľahaného bielka, bol fakt kyslý a mal krásnu bielu penu na vrchu. Večer sme si posedeli na terase,užívali teplý večer na terase, hotel je pohodový, koloniálny štýl, akurát ostnaný drát okolo😊
2.deň – cesta do Pisco
Raňajkovali sme sami, v celom hoteli boli obsadené len dve izby. Prešli sme sa k Parque Municipial a potom kamennými schodmi k oceánu. Výhľad nič moc, pod nami zráz s odpadkami a 8-prúdová cesta. Tak sme si dali kafe a taxíkom sme sa odviezli na stanicu.
Odbavenie do autobusu (spoločnosť Cruz del Sur) vyzeralo, ako by sme sa boardovali do lietadla. Odovzdali sme batožinu, na ktorú nám pripli čiarové kody, vo fronte sme čakali na osobnú prehliadku a vrchol všetkého bol, keď nám z batohu vytiahli nedopitú fľašku Fernetu. Prvotné zdesenie ( že nám ju zabavia) opadlo, označili ju čiarovým kodom a vložili do podpalubia autobusu.
Bus bol super luxus, kožené kreslá ako v 1.triede v lietadle. 😊 Rozdávali sluchátka, prikrývky, nápoje a večeru. Výhľad z okna celkom nezáživný, 6 hodín po pravej strane oceán, po ľavej strane púšť.
Dorazili sme do Pisca za tmy, čakal nás šofér a odviezol do Tambo Colorado - malého hotelíka. Pisco je malé mestečko, pri oceáne, ktoré bolo pred rokmi zničené zemetrasením. Vyrazili do mesta za účelom gastronomického pozávania. Dali sme si tacu-tacu, to je ryža s fazuľou a iks ďalšími prísadami, ja som mala s krevetami a Robo s morskými plodmi, bola toho veľká kopa a bolo to výborné. Okrem toho sme dali Pisco sour, (sme predsa v Piscu 😊 ) ktoré bolo oveľa sladšie ako včera, tým pádom mi chutilo viac. Na hoteli sme pre istotu dorazili preživší Fernet a o deviatej sme spali jak zabití.
3.deň – Islas Ballestas
Ráno o 7:20 nás vyzdvihli v hoteli, odviezli k prístavu v Paracase, odtiaľ loďou popri polostrove Paracas, kde je do steny kopca vyrytý obrovitánsky znak – trojitý kríž “Candelabre“, vyzerá ako kaktus a o ktorom sa nevie, kto a kedy ho tam vytesal. A to dokonca ani približne, jedna teoria hovorí, že je 200 rokov starý a ďalšia zase, že tisíc rokov.
Na ostrovoch sú mraky vtákov, a to doslova, jeden kopec vyzeral, že je čierny😊 Videli sme tri tučniaky, tie sa tu dostali studeným Humboldtovým prúdom z Antarktídy. A úplne najkrajšie boli „sea lions“ – samci majú také veľké košaté krkohlavy. Posedávali na skalách, rochnili sa na brehu a keď sme preplávali obrovským skalnatým tunelom, dorazili sme k mini-pláži, kde ich boli stovky, tiež úplne malé tuleníky, ktoré strašne pišťali. Smrdeli to tam ukrutne, výkaly všakovakých živočíchov sa používali ako hnojivo a hovorí sa tomu guáno. Výlet trval asi hodinu, sprievodca to kvalitne okecával, tuleňom dával mená, že : Juanita, Bonita, Esmeralda …
Keďže sme chceli využiť aj popoludnie, zakúpili sme výlet na Paracas - je to polostrov, ktorý je totálne suchý, piesočnatý a vyprahnutý, údajne je trochu zelene na vrchole kopcov, kde sa zadržiava vlaha. Žijú tu len vtáky, jašterice, hmyz a v zime kolónie bielych plameniakov, ktoré sme teda nevideli, lebo ve februári tu majú leto ☹ V lete sa totiž presúvvajú do chladnějších miest.
Pracas je hlavne známy tým, že tu sídlila kultúra ešte pred kulturou Nazca (a samozejme inckou, ktorá je najmladšia). Zachovali sa úlomky keramiky, zbytky plátna, prútené koše, tiež múmie. Múzeum hneď pri vchode do rezervácie pozostáva z dvoch častí- z enviromentálnej a kultúrnej. Okrem toho je tu krásne pobrežie, kde sú 300 metrov vysoké útesy, geologicky zaujímavé vrstvením a červené pláže. (Podľa sprievodcu sú červené pláže len tri na svete – okrem tejto ešte v Grécku a Havaji). Ďalším unikátom je katedrála – pred rokom 2007 to bol krásny skalnatý oblúk nad morom so stĺpikom na kraji, vyzeralo to ako kostol, zničil sa ale pri zemetrasení…no škoda ho.
Zlatý klinec programu – večera pri rybárskej zátoke, kde kotvia člny a okolo stolov sa prechádzajú pelikány. Dali sme si znovu ceviche, mušle posypané syrom (čo sa v našich končinách nerobí, lebo ževraj morské živočíchy a syr nepatria k sebe) a do tretice rybu s ryžou. Všetko bolo super, len hrozne drahé😊 Najlepšie boli ceviche, boli v takej žltej omáčke, akoby to bolo kari a boli fakt výbornéééé. Najlepšie, aké som v Peru jedla. Večer sme sa znovu naboardovali do busu a hurá do Nazca. Bývame v sparťanskom hotelíku Hospedaje Jamaja, pán domáci je veľmi milý a ochotný, vysvetlil nám, že centrum je bezpečné a objednal nám let. Sú tu celkom fajné hostince a bary. Dali sme si len ľahšie jedlo, zemiakový šalát v avokáde bul super, pivo k tomu a dobrú noc...
Deň 4 Nazca
Pick up o siedmej, cesta na letisko 8 minút, potom sme čakali do osmej, leteli s nami ešte jedna španielka s napichanými perami v lodičkách na podpätku i so svojím amantom. Pracovníčka spoločnosti nás poprosila, aby sa s nimi nebavili o cene, mali sme to o dosť lacnejšie jako oni. Prešli sme krátkou bezpečnostnou prehliadkou, dostali sme mapu letu s obrazcami a pilot nám ukázal, že obrazec bude vždy pod špičkou krídla a obletí ho vždy zprava i zľava, aby ho videli napravo i naľavo sediaci. Keď sme urobili prvú otočku, tak som bola rada, že nám pán domáci nedal raňajky😊
Obrazcov bolo asi 16, všetky sú na rovinke, okrem mimozemšťana, ten je vyrytý zboku kopca, takže vyzerá, ako keby stál. Najkrajší je asi kolibrík, je krásne viditeľný a je na takej náhornej plošine. Niektoré sú horšie zreteľné, například pes a opica, tiež je tam strašne veľa iných čiar, tenkých i hrubších, takže niekedy to splýva. Okrem základných obrazcov je tam aj veľa špiráliek, trojuholníkov a kytičiek. Najsrandovnejšia je jašterica, jej chvostom prechádza diaľnica Panamericana. Je to fakt úplná haluznosť, obrovsé rozmery obrazcov a obrovská púšť okolo. Sice to kedysi púšť nebola, ale to už je veľmi dávno…Nikto nevie ani približne určit vek, kedy boli vytvorené. Na zemi ryhy nieje vobec vidieť, splývajú s okolím… Tento zážitok bol fakt ultra…obrazce sú obrovské a ich vznik a účel je stále zahalený tajomstvom. Ja si myslím, že to obchádzali zložitý chodníček masy ľudí iks rokov z nejakého zvláštneho rituálu…čo?
Preleteli sme aj nad mestom Nazca, je to hnedé zaprášené mesto, kde nie je skoro žiadna zeleň, sem-tam farebná strecha z vlnitého plechu, domy sú jednopodlažné, tvar šopa a vyzerajú ako nedokončené ( samozrejme kvoli nižším daniam…) Na kraji mesta je zaujímavý ešte akvadukt – sú to také špirálky, vykladané kameňmi. Spodnej vode tu vďačia za život, v meste v púšti obkolesenom horami je priemerné množstvo zrážok 1 mm za rok.
Šťastne sme pristáli a patrične sme si vychutnali raňajky o desiatej – na terase. Hneď o 10:30 nás vyzdvihol sprievodca šofér v jednej osobe a spolu s mladou Holanďankou sme vyrazili na Cahuachi. To sme v pláne nemali, ale škoda nevyužiť voľné popoludnie. Keďže sme nešli džípom, cesta po púšti nám riadne ponatriasala útroby, klimatizácia žiadna, vonku 40 stupňov, v aute 45. Pokecali sme s Holanďankou, mala 5-mesačné prázdniny pred nástupom do práce, cestovala po južnej Amerike a mala v pláne aj Austráliu a Nový Zéland. Zastavili sme na púšti pri nejakej mini-oáze a sprievodca nám začal kreslit konárikom do piesku. Najprv nakreslil mapu a potom začal vysvetľovať o starých kultúrach v Peru. Najstaršia je Paracas, kultúra Nazca je mladšia – od 100 do 500 p.n.l. Táto kultúra pochovávala mŕtvych v embryonálnej polohe v prútenom koši aj s keramikou. Prinášali aj ľudské obete. Zaviedol nás kúsok od cesty a tam sa v plytkých jamách váľali kosti – stavec, časť lebky, stehennej kosti, zbytky košov a rozbitej keramiky. 2000 rokov staré artefakty pohádzané v púšti. Holanďanka na to zdesene vypliešťala oči. Tak sme s Robkom preskúmali lebku a mali sme obsedantné nutkanie si ju zobrať domov. Len čo by asi povedal RTG na letisku…☹
Dorazili sme k pyramídam, je ich pravdepodobne šesť, ale „vyhrabaná“ je zatiaľ jedna. Archeológovia tu v Peru majú práce na veľmi dlho…Urobili sme pár fotiek, ale hic tam bol neskutočný, takže sme to prebehli veľmi rýchlo. Na hoteli sme zbalily bagly, šup na stanicu smer Arequipa. Bus vyrazil o 15:00, do cieľa sme dorazili o jednej v noci, o druhej do postele. Ráno v Arequipe nás privítalo krásnym výhľadom na zesneženú sopku El Místi z okna našej izby. (jediná činná sopka nad Arequipou) Ja som to teda úspešne zaspala, vyfotil to len Robko, ale keby som vedela, že za 5 dní ju už neuvidím, tak to by som určite vstala aj o piatej ráno.
6. Arequipa
Ráno sme sa neponáhľali, dali sme si veľmi dlhé raňajky na terase. Pomaly sa zasnežené kopce strácali v hmle, ale nevadí, výhľad bol aj tak nádherný a záhrada v átriu nášho hotela bola pekrásna, všetko tu kvitlo stovkami odtieňov ružovej.
Arequipa je biele mesto - okrem toho, že tu žije veľa bielych ľudí, je postavené z bielych sopečných kameňov (silar) , kamene sa ukladali podľa pravidla 2-2-1 (dva širšie a jeden užší, nové steny už toto pravidlo nedodržovali, preto je poznať, ktoré časti budov sú postavené až po zemetrasení.)
Pretože pred kresťanstvom verili v to, že vulkán je Boh… Druhá otázka:
Čo robiť, ak by vybuchla sopka El Místi? Modliť sa - mesto je totiž zničené behom 20 sekúnd. Aby toho nebolo málo, okrem sopky Arequipu sužujú veľmi často zemetrasenia, budovy sa preto stavajú nízke. Uličky sú malebné, všade zeleň, na jednom strome sme videli kolibríka. Niektoré budovy majú krásne stĺpy s oblúkmi, takéto budovy patrili bohatým ľuďom, ak sú stĺpy ozdobené, tak tam bývali nejbohatší. Sprievodca bol srandovný, vzal nás aj do múzea, kde je múmia, ktorú našli zmrznutú v horách a bola pravdepodobne obetovaná (najaká chuanita), tá časť je spoplatnená, potom nám popisoval Colca kaňon a napodobňoval kondory, jak lietajú dva metre od ľudí a vyžívajú sa v tom, že ich turisti fotia. Tak to sme sa z neho rehlili… Tour sme ukončili Pisco sour na terase a bolo to fajn.
Ďalší bod programu bol kláštor Santa Catalina (vstup 80 šušňov) Kláštor je obrovský, v podstate mesto v meste, funguje asi 500 rokov, z toho 170 rokov bol úplne neprístupný verejnosti. Sprievodkyňu sme si nebrali, šli sme podľa mapky, bez nej by sa tam človek aj stratil. Niektoré budovy sú tehlovo červené, ďalšie azúrovo modré, na štvorcových nádvoriach rastú pomerančovníky. Cely sú chudobnejšie i bohatšie, niekde vedľa krajšej cely bola menšia kobka, v ktorej spala slúžka mníšky z bohatej rodiny.
V jednej miestnosti boli samé portréty mníšok, bizarné bolo, že mŕtvych, živé sa maľovať nesmeli… Boli tam aj všakovaké kuchynky a obrovskými pecami a jedna obrovská kuchyňa, typická stredoveká. Stretli sme tu Čechov, sme si aj hovorili, že sme 5 dní v Peru a žiaden Čech. Začalo poršať, tak sme rýchlo obehli zbytok a šup na večeru – Robo steak z lamy, ja hovädzí. Mňam.
6.deň Arequipa - fiesta
Dnes voľný deň, tak sme sa potulovali mestom, že pojdeme do múzea a zistili sme, že je dnes fiesta – karneval (niečo ako fašiangy u nás) Na námestí hrala živá hudba, dychovka, ale iná ako u nás, taká rezká, džezová. Ulice boli uzatvorené a zhora námestia sa valil dav krojových peruániek, ktoré poskakovali, tancovali, spievali. Kroje boli buď indiánske alebo španielskeho typu. Bolo to tak farebné, že som fotila odušu. Potom sa na takom špeciálnom aute s vyvýšeninou viezla Miss Brazília, mávala ľuďom, posielala pusinky a chlapi boli hotoví. Všade po uliciach chodili predavačky s vozíkmi plnými sprayov s „party dažďom.“ Najprv som chytila nerva, keď mi niekto postriekal xicht bielou penou a Robovi objektív, ale keď sme zistili, že do hodiny boli úplne všetci diváci i účinkujúci mokrí, tak už nám to bolo jedno. Jedna slečna mala krásny kroj, ale kým som ju stihla vyfotiť, tak vyzerala jak reklama na Michelin…musela si pretierať oči, aby videla na cestu. A hudobníci boli tiež chudáci, keď im postriekali noty, to už tak nevadí, ale keď im pospryovali trubku, to už sa kultúra robiť nedá…
Tak sme si povedali, že by nebolo zlé dať si obed na terase reštaurácie a vyfotiť si ten čurbes zhora. Zakotvili sme v pre-Inca cuisin na balkóne a bolo to super. Sprievod už sice končil, ale námestie se premenilo na bitevné pole…starí, mladí, všetci sa navzájom striekali spraymi. Na obed sme si dali lobstery, vyzeralo to super na fotke😊 Jedlo tu pripravujú klasicky ako před storočiami, všetko bio a podľa staých receptúr. Samotné lobstery veľa mäsa nemali, ale našťastie sme sa dopchali prílohami - boli tu zemiaky pečené v šupe, kukurice, paradajky s korením, avokáda, dve omáčky. Dostali sme k tomu Pisco (nie Pisco sour, ale tú frndžalicu, z ktorej sa to robí) Potom nás kuchár pozval do kuchyne a urobil nám exkurziu. Ukázal nám hrnce - všetky hlinené, naberačky drevené, každá drevená vareška mala nápis, na čovsa používa. Bola tam aj obrovská pec a mažiar, kde si sám drtí korenie. V ďalšej miestnosti mal špajzku, kde mal strašne veľa druhov zemiakov, kukuríc, paradajok a všetkého možného. Dal nám aj nejaké semienka, ktoré nám cestou zhnili ☹
Začalo strašne pršať, tak sme utekali schovať sa do tržnice (mercado), tak sme nenápadne fotili všakovakých ľudí, rozličný tovar (hlavne tie sošky s tými veľkým údmi😊) Na niektorých stánkoch tu visí múmia lamieho mláďatka. Zakúpili sme si trojdňový trek do Colca kaňonu, ale prozreteľnosť vedela, že to nedáme, tak zoslala mohutný dážď.
7.deň - Arequipa
Budíček o 3:00, stále lialo, pick-up nikde, buď na nás zabudli, alebo sa niečo stalo. Po hodine spánku na recepcii to už recepčný nevydržal a volal do cestovky, kde je náš odvoz.Nedozvedeli sme sa od neho nič, lebo nevedel ani slovo anglicky, tak sme šli spať.Bola nedeľa, tak cestovku otvárali až poobede. Múzeum so zmzrnutou múmiou v nedeľu zatvorené... No tak sme sa pustili do prachsprostej činnosti a začali nakupovať - Robko pončo, Tomovi šachy (indiáni proti Španielom, pričom indiánska časť šachov mala miesto koňa lamu – 20 šušňov) Inak šachy sa tu predávajú všade, je to memento toho, že posledný regulérny vládca Inka Atahualpa, keď ho Pizzaro väznil predtým, než ho dal popraviť, sa naučil a často hral šachy. Nepomohlo mu chudákovi ani to, že dal španielom niekoľko izieb zlata a striebra... Kúpila som si pestrú pletenú čelenku a vyšívaný obraz. Pršalo až do večera, tak sme strašili v pláštěnkách. Zašli sme na drink a dali sme si šalát z guinoi – bol výborný. Popoludní sme zašli do cestovky a potvrdili teda trek na zajtrajšok (vrátili nám preplatok z 3-dňového výletu na 2-dňový), bohužiaľ sme sa ale museli presťahovať do iného (horšieho) hotela, ten náš luxusný pri námestí bol v akcii a ďalšia noc by nás vyšla draho…
8.deň Colca kaňon
Budíček znova o 3:00, autobusom 3,5 hodiny do Chivay, neprší, ale je úplná hmla… V Chivay raňajky, nechali sme tam veľký batoh, presun do Cavanaconde – pekná horská dedinka. Zastavili sme u Cruz del Condor – pekne postavená murovaná oblúkovitá vyhliadka do údolia na opačnej strane Colca kaňonu – kondory tam lietajú dva metre od ľudí a ževraj je to mega. My sme teda nevideli nič, len mliečnu hmlu meter pred nami, tak sme šli ďalej.
V Cavanaconde začal trek, tri hodiny sme šli cik-cak dolu úplne strmo do kaňonu k rieke. Z nadmorskej výšky cca 4000 m do cca 3000 m… Steny skaly sú buď hnedé, alebo také tmavé „tetrisové“ - vulkanické, rastie tam zo steny husté agáve. Občas keď sa zdvihla hmla, tak sme si vyfotili rieku na dne kaňonu. A tiež sme videli krúžiť asi 9 kondorov priamo nad hlavami, boli sice dosť vysoko, ale boli tam! Celú dobu nás sprevádzali tri túlavé psy. Asi po 900 metroch zostupu sme dorazili k visutému drevenému mostu a na druhej strane sme stúpali strmo k mieste nášho obeda. To stúpanie nám dalo zabrať, funeli sme jak lokomotívy a boli sme poslední. Sprievodca Eddie stále žul kokové listy a bol v pohode…. Obed nám padol obzvlášť dobre – kyslá polievka s guinou a mäso z alpaky. Ďalej sme pokračovali paralelne s riekou k ďalšej lávke, ktorá bola z polovice rozbitá, takže sme museli skákať cez kamene a potom po jednotlivých drevených priečkach, ktoré boli vetché a ďaleko od seba. Pod nami bola fakt divoká voda a bála som sa ukrutne. No snažila som sa nedívať dolu a bola som na druhej strane. No toto hrdinství nebolo zďaleka jediné, ktoré sme museli absolvovať…Čakal nás 300 metrový výstup k oáze, kde budeme spať. A to som fakt myslela, že zdochnem. Absurdnosť vesmírných rozmerov mi došla v momente, keď nás predbehli všetci tí 20-roční mlaďoši, ktorí behajú polmaratóny. No našťastie hore sme sa čakali a nejak sme sa tam doplazili. Triasli sa mi kolená a nemohla som dýchať.
Ubytovali sme sa v chatrči, kde bola škára vo dverách presne 10 centimetrov, dulo do nej a bola tam kosa. Okrem postele v nej nebolo nič a bola od steny odrazená asi 20 centimetrov. Chceli sme ju k stene priraziť, ale keď sa na protiľahlej stene objavil škorpión, hneď sme tento nápad zavrhli. Robo ho úspešne ubil uterákom, na to nastalo asi trojsekundové zemetrasienie a šli sme na večeru. Bolo mi tak zle, že keď som zjedla prvú lyžičku špagiet, skoro som ich vyvrhla naspäť. Keďže ďalší deň nás miesto 300 metrového stúpania skoro kolmo ( tak mi to totiž pripadalo) čakalo 900 metrov, na ktoré sme mali celé tri hodiny, chcelo sa mi plakať. Našťastie náš sprievodca mal zmysel pre humor, tak nám objednal taxi - mulu za 1000 korún. (Ako sa ukázalo ďalší deň, bolo to najlepšie investovaných 1000 korún v mojom živote. Do chatrče sa medzitým nasťahovali rozne pavúky, komáre a iná chamraď. Ľahla som si a dostala som triašku a panický záchvat z toho, že nás ta mula neunesie.
Elektrinu vypli o deviatej, ale bol isme takí zmorení, že sme hneď zaspali. Našťastie prikrývky z alpaky boli tri, ťažili nás ako olovená zástera, ale vzhľadom na teplotu v chatrči sme to museli vydržať.
9. deň – Chivay, cesta do Puno
Ráno všetci vstávali pred piatou, ale nám stačilo vstávať o šiestej. Muly sú úžasné stvorenia, unesú obrovský náklad, sú poslušné a tie strmé zatáčky otáčali tak obratne, akoby si nadbehli a otočili sa, navyše, každé kopyto položili na nejlepší a najplochší kameň. No bavilo ma to pozorovať, zo začiatku som sa ale bála, že zahučím do tej priepasti. Cesta hore tým atlétom trvala tri hodiny, nám na mule hodinu a trištvrte. Akurát sme nepochopili, prečo mulosprievodca dal najťahšiemu Robovi najmenšiu mulu. V druhej polovici cesty vyzerala, že zdochne, tak si so sprievodcom muly vymenili. Ale myslím, že aj tá druhá hore musela zdochnúť. Keď nás na vrchu uvidel Eddie, povedal lakonicky: „No more hiking…“ 😊
Hore v Cavanaconde boli nádherné terasové políčka oddelené kamennými stenami. Pestuje sa tu hlavne kukurica a zemiaky. Po dedine bežne chodia domorodkyne v krojoch, viezli sa s nami busmi pár kilometrov na svoje políčka pri dedine. Boli veselé, na chrbte mali pestrofarebnú nošu, z ktorej trčala motyčka. Zastavili sme na hot springs - teplé pramene, kde sme sa trochu porochnili v horúcej vode.
V Chivay sme si dali rýchly obed z alpaky, vyzvihli batožinu a frčali na bus do Puna. Cestou sme mali mať vyhliadku z najvyššieho bodu cesty - 4900m, ale zase bola hmla a nič…Ale zastávka pri divokých stádach lám a alpák bola fajn, máme konečne nejaké fotky😊
Do Puna sme dorazili o 7:30, taxík na hotel 6 šušňov. Recepčný nevedel ani ň po anglicky, izby boli studené jak mraznička, teplotný šok po tých tropických dňoch.
Dali sme ultrarýchlu sprchu a vyrazili do mesta. Cestu a noc na ostrove Uros sme objednali cez net, kúpili sme vodu, niečo na raňajky a v krásnej uličke sme si dali šalát z guinoi. Ešte fotka katedrály v noci a šup spať.
10.deň – Uros Kanthati
Uros sú plávajúce ostrovy na jazere Titicaca (jazero ževraj má tvar pumy😊) je ich 93 a žije tam asi 120 rodín, v priemere 2-3 rodiny na jednom, na tých väčších 5-6 rodín. Sú vytvorené z rastliny totora, asi 3 metre dlhá rastlina, 1 m sú korene a 2m rastlina, spodná časť rastliny je biela a dá sa jesť, ale doporučuje sa to prevádzkovať len miestnym.
Osrovy sú ukotvené lanami o eukalyptové tyče, aby neodplávali, čím väčší ostrov tým viac tyčí, náš ostrov mal 12. Ostrov sa musí stále obnovovať, doplňovať totory, keby sa neobnovoval viac než rok, potopil by sa. Najstarší ostrov na jazere Titicaca má 45 rokov. Obyvatelia sa živili rybolovom, lovia vtáky a vyberajú vajíčka, teraz samozrejme fungujú na turizme. Na mole na jazere nás čakala Kristína, mala typický „punovský“ kroj – širokú farebnú sukňu, na hlave taký malý čierny klobúčik, ktorý musel držať len sponkami alebo nejakou inou vychytávkou, on tam nemohol držať len tak...a dlhé čierne copy, na konci priviazané farebné bambuľky. Na motorovom člne nás previezli k ostrovu, náš sa volal Kanthati. Na jednom z ostrovov bol dokonca kresťanský kostol. Na ostrove sme sa ubytovali v domčeku obloženom rákosím totora, vnútro je pokryté vyšívanými dečkami, vankúšikmi, prehozmi a obrazmi na stenách, všetko je ultra farebné. Je tu aj domček so suchým záchodom, „splachuje“ sa tu miskou hliny, a aj na WC je všetko vyšívané. Medzi domčekmi sú lehátka so slnečníkmi ( z totory), hojdačky (z totory), rybníček s mostom, ohnisko s miestom na grilovaciu party ( sedačky z totory), stĺpy s osvetlením, zábradlia, oblúky na domčekoch (úplne všetko z totory). Tieto vecičky sú ale vyrobené z iného druhu, s plochším priemerom, ten rastie v iných častiach jazera.
Keď sme sa vybalili, Kristínin manžel nás vzal na loďku, sú to také tie typické, sú vpredu zahnuté po oboch stranách a na konci sú ozdoby – my sme mali pumie hlavy (pre zmenu je celá loď z totory, len tie „lyžiny“, na ktorých plávu, sú vyplnené PET fľaškami, cca 2000 kusov na loď) Viktor chytal ryby do siete (sú to také maličké 10-cm ryby – karači, majú veľa kostí, sušia ich a používajú napr.na polievku. Majú tu aj pstruhy, aj obrovské, ikeď si to neviem pedstaviť, že v takej hnusnej vode žijú pstruhy…) Viktor pozná jazero Titicaca ako svoju dlaň - kde sú aké ostrovy, aké siete, kde je voda hlboká, kde plytká…
Deti majú na ostrovoch aj školu, od 6-12 rokov, potom už chodia do Puna. Potom nás učil sekať totory, má takú euklyptovú tyč a na konci je zahnutá čepeľ, k tyči pridrátovná, žiadne Made in China 😊
Popoludní sme mali oddych, ja som si čítala, excitovaný Robko fotil všetko, čo mu prišlo pod ruky…Keď sa už začínal nudiť (na ostrove sme jediní hostia), nabehla v člnoch parta asi 15 chlapov a začalo divadlo. Pýtali sme sa Kristíny, že čo sa deje, a ona že idú přesťahovať náš domček. Mne sa to nezdalo a rehlila som sa, ale Robko vybehol a behom 10 minút všetky naše vybalené věci napakoval naspäť do batohov. Samozrejme, že sice sťahovali, ale nie náš😊 Tak sme mali divadlo. Pod domček dali pár drevených kolov a ten domček po ňom kĺzal, až ho doposúvali na miesto určené a vymenili ho s tým druhým. Celý proces trval asi dve hodiny. Tak som si hovorila, že to vlastne až taká záhada nebola, ako presúvali kamenné kvádre na pyramídy alebo sochy na Veľkonočnom ostrove.
Večer prišla pani s peruánskymi krojmi, poobliekala nás do toho a jej dcera Nataly mi zaplietla do vrkočov rovnaké 4 vlnené farebné bambuľky ako mala Kristína. Tak sme sa v tom začali fotiť a rehlili sme sa pritom jak malé deti, až zakotvila ďalšia loďka, na ktorej boli dvaja mladí Tajvanci, tiež dohastrošení jak my. Hodili sme multikulturálne foto, pokecali a bola sranda. Najviac nás dorazili, keď povedali, že minulý rok boli v Bratislave!
Večer sme ešte poobdivovali vyšívané obrazy a neodolali sme - dva sme kúpili, boli sice o dosť drahšie ako tie strojové z Arequipy, ale sú nádherné - buď sú s tematikou Titicaca (ostrovčeky a postavy žíjúce na nich), alebo incké ( masky a zvieratá symbolizujúce nebo - kondor, zem - puma a podzemie - had). Výroba trvá dva mesiace. Nataly sme darovali farbičky a fixy a bola z toho fakt unesená, normálne ma vyobjímala a nakreslila nám krásny obrázok, máme ho teraz doma zarámovaný.
Viktorova rodina a ľudia okolo jazera rozprávajú jazykom Aymara, je úplne odlišný od kečuánštiny, ktorou rozprávajú na severe. Väčšina ľudí ale ovláda oba jazyky + oficiálnu španielštinu. (Quechua – to je tá značka z Decatthlonu :-)
Na obed v domčeku s výhľadom na jazero a mesto Puno, nádherné (akoinak) vyzdobený výšivkami, sme mali asparágovú polievku a pstruha s guinou, na večeru kuracie mäso a zemiaky, bolo to vynikajúce. Pokochali sme sa najprv výhľadom na obrátenú dúhu (!), to je ževraj keď prší vo vyšších vrstvách atmosféry…a my sme celú dobu premýšľali, či je na južnej pologuli dúha naopak 😊)) Večer sme pozerali na osvetlené ostrovy a na Puno. Zaľahli sme s knižkami do postele a Kristina nám doniesla PETky s horúcou vodou a strčila nám ich pod deky z alpaky. Nosy sme mali studené ako psie čumáky, vonku je v noci zima a domčeky nemajú zateplenie ako u nás, žiadne kúrenie a okná sú len pláty skla vnorené do steny z bohviečoho (asi tiež z totory).Ale bolo to super, úplná romantika…Vyspali sme sa viac než dobre a kľudný deň nám po pekle v Colca kaňone prospel.
11.deň - Sillustami
Ráno sme dali super raňajky, poctivo žuli kokové listy, snáď začnú zaberať konečne… V Pune sme si objednali lepšie ubytko (Dugue Inn), mali tam aj radiátorik, takže sme tam už tak nemrzli. Po týždni som si umyla vlasy. Na recepcii hotela je okrem kokových listov a kokového čaju aj kyslíková bomba. (tak tá sa hodila v Colca kaňone😊) Popoludní sme vyrazili na Sillustami – polostrov na jazere, na kopci sú 2000 rokov staré pohrebné pyramídky. Je ich asi 93, čím vyššia, tým doležitejšia osoba je v nech pochovaná. Najvyššia má asi 12 metrov. Sú zložené z dvoch vrstiev - na povrchu sú veľké kamene uložené tak, že jeden má na kraji vypuklinu a druhý priehlbeninu, aby lepšie do seba zapadali. Zreštaurované časti sú zlepené cementom.Vo vnútri je vrstva z menších okrúhlych kameňov, múmia bola vo vnútri obklopená tkaninami, zlatom, nádobami. Z vrchu je krásny výhľad do krajiny, turistov tu bolo málo.
Na plochom ostrove v pozadí žijú alpaky a lamy na divoko, hospodári, ktorí sa o ne starajú k nim doplávajú na loďke. Cestou naspäť sme prechádzali po uličke, kde sú obchodíky a stánky, skoro všetky boli zatvorené, pretože v dedine je fiesta. Zastavili sme u jednej rodinky na návštevu, na streche tu majú pár malých hlinených pomaľovaných býčkov - nieje to incký symbol, ale koloniálny.
Na dvore si babka priadla, behali tam lamičky a na kraji hospodárstva malí „výbeh“ morčatá. Akurát tu ich nechovajú pre radost, ale na mäsko. Ešte za predkoloniálnych čias tu nemali ani prasatá, ani kravy, jediný zdroj mäsa bola lama, alpaka, morča a žaba. Každopádne alpaku radšej použili na vlnu a lamu ako ťažné zviera. Na stole nám pripravili aj výstavku guinoi a zemiakov. Najzaujímavejšie boli také biele, to nechajú grule zmrznúť, potom z nich vytlačia vodu a nakoniec usušia. Sú biele a vyzerajú jak naše okruhliaky kamene. Takto upravené zemiaky vydržia aj 20 rokov a používajú ich napríklad na zahusťovanie polievok.
Večer sme si v Pune dali ďalšiu peruánsku špecialitku – plnené červené papriky, bolo to akoinak výborné. Puno bolo kedysi fádne mestečko, v periferních štvrtiach také aj zostalo, centrum je ale živé a keďže práve končila fiesta, všade sa naháňali ľudia s penovým sprayom… Navštívili sme aj supermarket , zaujímavé na ňom bolo, že sme si vystáli frontu k pokladni, kde nás nakoniec neobslúžili – bola totiž pre tehotné a matky s deťmi.
12.deň – cesta do Cusca
Dnes nás čaká cesta turistickým busom, samozrejme vrámci ušetrenia dňa a ušetrenia peňazí za nocľah je lepšie cestovať nočnými busmi, ale keď my už máme také staré kosti, nám už sa lepšie spí v posteli….-) Turistický bus zastavuje na zaujímavých miestach peruánskej kultúry, takže cesta nieje úplne márna… Prvá zastávka je Pukara - kde sú pamiatky na úplne prvú peruánsku kultúru - asi 1600 r.p.n.l., dekapitovali nepriateľov, čím viac hláv, tým väčší šéfko. Sú tam zbytky troch pyramíd, len jedna je zachovalá. Conquistadori ta postavili kostol. Je tam kruh slnka a kruh mesiaca, slúžil ako amfiteáter a ako observatorium. Vykopávky tu stále pokračujú. Poslední obyvatelia Pukary sa premiestnili do inckej ríše. (Cuzca)
Raqchi – krásny archeologický komplex Inkov, veľký a vysoký chrám, impozantné stĺpy, domčeky a okrúhle sýpky na zásoby so slamenou strechou. Okolo komlexu je val - incká stezka - spájala Inkov od Kolumbie až po Bolíviu, Chile a Argentínu.
Andahuaylillas – sixtínska kaplnka južnej Ameriky – krásne zdobený kresťanský kostol, maurský strop, na maľbách je nebo a peklo obzvlášť realistické, aby ho pochopili aj peruánci. Svätá rodina má na obraze španielske klobúky. Fotiť sa tam samozrejme nesmelo.
A ešte fotka zasnežených štítov...
Dorazili sme večer do Cuzca, hotel máme luxusný, priamo na námestí, na tri noci za 3500 kč (povodná cena asi 13 000 kč😊) Cuzco je úplne nádherné, budovy sú tu červené a katedrála je obrovská. Nad mestom sú krásne kopce a strmé uličky. Je to jedno jedno z najkrajších miest, aké som kedy videla. Hovorí sa mu „pupok sveta“: Pred 500 rokmi zoslal boh slnka svojho syna a dcéru, ktorí sa zrodili v jazere Titicaca. Tým synom bol Manco Capac, prvý Inka. Pobral zlatú tyč, putoval a hľadal najlepšie miesto pre veľkú ríšu. Dorazil na miesto dnešného Cusca, zabodol tyč do země a povedal: „Tu je pupok sveta!“ A pupok sa povie Cusco.
13.deň
Dnes sme sa zapojili znova do Free walking tour, náš spreivodca Elvis bol úplne vyrehlený a mal aj mikrofón. Po každej vete sa zasmial sám sebe.V ruke celú dobu držal zalaminátovanú starú mapu Cuzca – je to (pre zmenu😊 ) obrys pumy. Stretli sme sa na námesti, smerom k trhu (mercado) až ku kostolom. Kostoly sú barokové a klasicistické (gotické by sa im pri zemetrasení zrútili). Katedrála je 2.najväčšia a 2.najstaršia v južnej Amerike a má najväčší zvon.
Historické okienko😊 Incká ríša mala 13 vládcov, prvý bol Manco Capac, najväčší Inka bol Pachacutec - bol deviaty (1438-1472), za jeho vlády boli postavené Coricancha, Sacsayhuamán a pravdepodobne aj Machu Picchu, ustanovil kečuánštinu jako úradný jazyk, v expanzii ríše pokračoval jeho syn Tupac Yupanqui, posledného Tupaca Amaru zavraždili rozštvrtením na námestí Plaza de Armas v r. 1781.
Palác Coricancha - bol obrovský a krásny, izby boli vysoké 4 metre. Kamene sú opracované tak, že medzi ne nevojde ani nožík, ani list papiera. Nikto nevie, ako ich tak presne opracovali, ževraj „laserom“ – diamantom, ktorý láme svetlo. Navyše nielen, že sú presne opacované, takisto fungujú ako asymetrická puzzle. Väčšie kusy lámali údajne tak, že do malých otvorov liali vodu, ktorá zmrzla. Prevážali ich pomocou drevených kolov.
Katedrála je ako väčšina stavieb v Cuscu postavený na inckých kamenných základoch. (dokonca aj stena recepcie nášho hotela je incká, je zasklená, osvetlená a patrične označená ako vzácnosť…) Katedrála pozostáva z dvoch kostolov po stranách a jeden veľký je uprostred. Panna Mária na oltári je modifikovaná peruánska „Pačamama“ - akoby „matka zem“ Pri evanjelizácii obyvateľov museli nejak peruáncov zaujať, preto svätí majú plášte vyšívané zlatom, strieborné podstavce, zlaté koruny, prstene. V katedrále je aj čierny Ján krstiteľ, modlili sa za koniec zemetrasenia a stal sa zázrak, od tej doby sochu uctievajú a nosia v procesii okolo námestia. Obraz poslednej večere je zaujímavý tým, že jedia morské prasiatko. Free walking tour sme zakočili v obchode v vlneným tovarom a dostali sme Pisco sour.
Zašli sme aj do inckého múzea – mapuje vývoj inckej civilizácie, portréty vodcov, rodokmene, múmie, mapy… Na večeru sme si dali pstruhy a Pisco sour.
Vybehli sme po schodoch za naším hotelom do umeleckej štvrte v kopci – San Blas, boli tam stovky stánkov, kúpili sme šál, čapicu a pončo a vyfotili sme sa s tým všetkým pred inckou stenou z obrovských kameňov, pani predavačka nás ešte odekorovala šatkami a Robovi dala bakuľu do ruky, takže sme vyzerali jak incký manželský pár. O stenu na ulici sa nesmie opierať, aby to tým 500 rokov starým kameňom neuškodilo. Staré incké budovy a paláce majú miesto okien také otvory, ktoré sa smerom hore zužujú, je to stabilnejšie voči zemetraseniu. Veľa stavieb tú má nádherné nalepené modré balkóny, čím krajší, tým bohatšia rodina tam bývala.
14.deň
Celú noc pršalo, prestalo asi okolo 8:00, našťastie, lebo o 10:00 začal karneval. V spodnej časti námestia sa objavil sprievod, ktorý mašíroval v sprievode hlučnej dychovky smerom ku katedrále, kde je tribúna. Kroje sú tu iné jako v Arequipe, jeden druh sú petrofarebné, s klobúkmi v tvare taniera alebo taký plochý, ako u nás nosia absolventi, len je vyšívaný. Ďalší typ kroja je španielsky - biela hodvábna blúzka s krajkou na rukáve, farebnou hodvábnou širokou sukňou (ružová, fialová, blankytne modrá) a rovnakej farby je aj šerpa. Na hlave majú čierny cylinder s farebnou mašľou. Ten musí byť asi drahý, lebo veľa žien cez neho malo igelitový sáčok. Tanečný krok stále ten istý dokola😊 Spestrením bol incký súbor, ktorý mal na hlavách čelenku s obrovskými perami. Tancovali fakt krásne. Veľa súborov mali tak chlpaté girandy, vyzeralo to jako keď sa kedysi používali také farebné prachovky. Malo to farby dúhy a tancovali s tým tak, že to držali v oboch rukách a vlnili s tým…Fotili sme a fotili…toľko farieb a folkloru naraz som v živote nevidela…. Po troch hodinách to stále nekončilo…Zašli sme na predažené kafe do jedného z prilepených balkónov a kochali sme sa, zatiaľ sa celé námestie premenilo na bitevné pole. Okrem klasických sprayov tu mali upgrade – obyčajné balóniky naplnené vodou. Prehadzovali si ich medzi tribúnami, hádzali do účinkujúcich, všetko jedno. Dokonca ich predávali za pár šušňov predavačky s vozíkmi! Malé deti mali na chrbte nádrž s vodou a z nej hadicu, na konci vodnú pištoľ a striekali hlava-nehlava. Občas člověk zachytil, že letí „bomba“ a stihol uhnúť, ale keď bol v dave a nemal kam, prasklo mu to rovno na hlave. Ale nikto sa nenervoval a bral to ako srandu. Mňa jeden balón trafil do ľavej obličky, nepraskol, ale bolelo to jak šľak. Druhý mi hodili zblízka za krk pod tričko, ten teda úspešne praskol a celý chrbát a zadok som mala mokrý. Našťastie výhoda funkčného oblečenia je, že to uschne raz-dva.
Popoludní sme mali poldenný organizovaný výlet. Katedrálu sme vynechali, keďže sme ju už videli a presunuli sa do do vnútra paláca Coricancha, ktorý sm už videli vrámci free walkng tour. Býval to veľkolepý palác, za inckých čias najdoležitejšia budova v ríši, bol celý obložený plátkami zlata – chrám slnka, zachovali sa časti stien a základy. Na nej vystavali samozrejme katedrálu Santo Domingo (ešteže tým Španielom došlo, že úplne všetko zničiť nieje žiadna výhra, stačí vyrabovať). Akurát ho postavili vysoký a zemetrasenie im ho niekoľkokrát zničilo. Incké múry vždy zostali nepoškodené. Uprostred je pekné nádvorie s oblúkmi po stranách a krásna zeleň, aj na terasách v parku pod kostolom. Vo vnútri je najzaujímavejšia replika zlatého štítu s inckými znakmi. Akokoľvek boli Inkovia frajeri, písmo nemali, a nepoznali dokonca ani koleso!
Sacsayhuaman (neperuáncami nazývaný Sexy woman)
Na túto krásnu ruinu sa dá pekne vyšplhať peši z Cuzca, ale my sme teda využili organizovaný výlet a vyviezli sa busom. Tie kamene do seba brilantne zapadajú a sú obrovské. Je odtiaľ nádherný výhľad na Cusco. Stihli sme sa len trochu prejsť a spustil sa lejak. Ale mám fotku ja a stena:-) Ďalšou zastávkou je ruina – Tambo. Boli to v podstate hostince, v ktorých sa zastavovali, prespali a jedli poslovia. Boli postavené každých asi 30 km. Prestalo pršať a objavila sa dúha. Posledným zastavením bola akási obradná jaskyňa, bolo tam obetné miesto a tri schody. A ďalej si nepamätám:-) Večer sme sa zase prešli po meste, uličky Cuzca sú prekrásne. Dali sme si vínečko a zbalili batohy.
15. deň - Aquas Callientes
Vyrazili sme na jednodňový výlet do Sacred Valley, s tým, že sa nevrátime do Cusca, ale zostaneme v Ollanta. Výlet začal o 8:00, a do 9:00 sme nemohli zozbierať všetkých zúčastnených (úskalia organizovaných výletov :-( Do centra totiž busy nesmú a zbierali nás všetkých taxíkmi...Aby nám bolo zase preveselo, začalo pršať. Prvá nezmyselná prestávka bola na trhovisku, kde mali všetko to isté ako v Arequipe a Pune, len drahšie. Parchanti nám zamkli bus, tak sme museli v pláštenke trčať pod nejakým deravým stánkom, no humus.
Ďalšia zastávka bola Pisac, celkom nenápadná incká stavba, potom sme šli do striebornej dielne. Štvrtou zastávkou bol hodinu trvajúci obed, bol sice v krásnej oáze, jedla bolo na výber až-až a bolo našťastie aj výborné, okrem mäsa - bolo tvrdé jak podrážka. Na vrchol dnešného výletu nám teda zostalo asi 30 minút…:-( Mali sme už totiž kúpený lístok z Ollanta do Aquas Callientes. (ako už všetci isto viete, inak sa transportovať do Aquas nedá, len brutálne predraženým turistickým vlakom...jedna jazda asi 80 dolárov.
Ollanttaytambo vyzerá ako pevnosť, sú to také obrovské terasy a na vrchu sú hradby. Na protiľahlom kopci sú tiež také trojradové hradby. Kedysi tu žilo až 10 000 ľudí.
Táto oblasť bola veľmi úrodná vďaka rieke Urubamba, na terasách pestovali aj kvety, nielen úžitkové plodiny. Svoju úlohu zohrala aj v boji so Španielmi, z terás sa peruáncom dobre bránilo, ale nakoniec dobyli aj túto stavbu. Jedinou stavbou, ktorá prežila plienenie Španielov, bolo tak Machu Picchu, a to kvoli tomu, že o ňom vobec nevedeli, pretože Inkovia ho pravdepodobne z nejasného dovodu opustili...
Dorazili sme až potme, Aquas bola kedysi len jedna ulica okolo trate, dnes sa už rozrátlo na mestečko. Pod oknom v hoteli nám tiekla rieka, hučala tak silno, že sme sa v noci budili na to, že prší. A to som dážď vydržala hocikde, ale na Machu Pichcu nesmie pršať !!! Večer sme s ešte pešli po meste, našli sme dve kešky a poobdivovali, aké bohaté mesto sa vďaka MP z Aquas stalo. Hotely a bary sú tu výstavné.
16. deň – MP
Ráno poprchávalo a mňa chytala panika, že sa konečne dostanem na MP a neuvidím ho :-( . Raňajkovali sme o piatej, o 5:10 sme už boli vo fronte na kyvadlový bus. Fronta sa ťahala asi 300 metrov do kopca… Som si vduchu hovorila, že hore sa dostaneme za dve hodiny...Presne o 5:30 začali prichádzať autobusy jeden za druhým a začal transport, každý sa ládoval z fronty do busu, takže to odsýpalo rýchlo. My sme nastúpili o 5:45 do13. autobusu. O 6:00 sme boli hore, je to celkom pekelná cesta, cik-cak do kopca dlhý rad autobusov, v podstate jednosmerka.
Hore pri vstupe sme si najali sprievodcu za 50 dolárov, ale hneď sa mi zapáčil, keď povedal, že včera celý deň pršalo a dnes bude pekne. Tešila som sa na moj prvý pohľad na MP a aj som sa trochu „bála“, čo keď to nebude také „mega“, ako som si predstavovala...Ale bolo to mega! Skoro ráno tam nebolo ešte toľko turistov, bolo také zvláštne pološero, všade sa vznášali typické vatovité obláčiky, ktoré sa zdali tak nízko, že na nich možno siahnuť rukou:-) Hory okolo sú prekrásne a všetko je naozaj tak mystické, že to treba vidieť na vlastné oči...Proste niektoré miesta majú hmatateľné charizma...
Pomotali sme sa so sprievodcom do 8:00 a potom sme vyrazili na Huyana Picchu, keďže nám povedali, že tam púšťajú len do osmej. (to je tá strmá hora, známa zo všetkých fotiek, má 2667 m). Údajne tam može len 200 ľudí ( no ako sme zistili potom, ľudí tam bolo minimálne trikrát viac a púšťali celý deň. Na vstupe je brána, kde sme prešli kontrolou a museli sme sa zapísať.
Po debakli v Colca kaňone som ani nedúfala, že tam vyleziem. Ale buď to bolo tým, že už som si zvykla na riedky vzduch alebo nás motivovalo to, že nemáme časový limit… Každopádne sme to zdolali za hoďku aj s početnými pauzami. Z vrchu je samozrejme nádherný výhľad na MP i na cikcak cestu s autobusmi. Veľa ľudí ale šlo aj na horu Machu Picchu, kde má panorámu MP aj s horou Huyanna, na ktorej práve sme. (Inak zaujímavé je, že Machu Picchu v podstate nemalo meno, nikto nevie, ako sa to miesto volalo kedysi. Meno Machu Pichu (starý vrch) dostalo podľa hory, pod ktorou sa nachádza – je vysoká 2795m)
Pod vrcholom Huayanna je pár kamenných terás, kde sa dá posedieť, na samom vrchole ale jeden plochý vystupujúci kameň a keď chceš fotku na tom kameni, musíš vystáť krásnu frontu. Dole sme to zbehli rýchlo, museli sme ale dávať pozor na vlhké kamene, ktoré boli dosť nebezpečné. Inak celkovo Huyanna nieje nejak ťažká na zdolanie, zvládol by to aj tlustý 50-tnik:-)
Takto sa na Machu Picchu vznášajú vatičkovité obláčiky...:-)
Pohľad z Huyana Picchu
Na husto zarastenej hore rástli krásne stromy, kríčky, aj bambusy, videli sme obrovskú stonožku a krásne motýle. Dole sme sa pomotali po hradbách a chceli sme vyjsť hore na terasy, ale to nešlo, šli sme totiž v protismere...Tak sme museli vyjsť von a „re-entry.“ Takže znovu dole a potom hore. No chaos. Posedeli sme na najvyššej terase a fotili si klasické „pohľadnice“ MP, aj rieku Urubambu pod nami. Kochala by som sa tam aj do večera, len v tomto období člověk nikdy nevie, kedy sa spustí dážď, tak sme šli ešte k Inka bridge, je už rozpadnutý, takže cesta končí pred mostom. Ale je fakt krásny, pod ním je na skale „prilepený“ múrik zo skál. Je uzučký a pred rokmi, kým bol ešte prístupný, sa na ňom zabilo pár turistov.
Cestou je ďalšia možnosť vidieť údolie rieky Urubamba, ktorá sa pekne vlní údolím pod nami. Vegetácia je to krásne zelená a rozmanitá. Táto prechádzka bola krátka (30 min) a po rovinke, tak sme ešte dali jednu prechádzku k Intipunku (slnečná brána), vyfotili sme si ruiny zase z iného pohľadu, v podstate tak, ako ich uvidí turista, ktorý prichádza Inka trailom a po 4 dňoch šľapania uvidí Machu Picchu v plnej kráse, zhora. Musí to byť fakt krásna odmena.
Začalo poprchávať, tak sme sa pobrali naspäť, pomotali sme sa ešte po terasách a sfotili sme sa s lamami. Keď sme čakali bus, dážď prestal, ale už sa nám nechcelo vracať, k bráne je to dosť ďaleko.
Cik-cak dole busom bol fakt adrenalín, busy sa míňali, a na tej úzkej ceste museli nájsť miesto, kde sa vojdú dva vedľa seba, tých miest nebolo veľa, takže často musel jeden z busov cúvať. Cesta je kamenná a strmá.
A teraz z rozprávania sprievodcu: MP by malo podľa Unesca navštíviť 2000 ľudí za deň. Realita ale vyzerá inak.V období dažďov je to „len“ 2500, ale v zime, keďže predávajú lístky nielen cez net, ale aj cez početné cestovky v Cuscu a po celom Peru, sa počet turistov za deň pohybuje až k 7500 ! MP objavil oficiálne Hiram Bingham 24.7.1911, keď ho tam doviedli deti farmárov, ktorí žili v horách. Myslel si ale, že je to Vilcabamba, bájne mesto Inkov. Trvalo 5 rokov, kým MP vysekali z vegetácie.
Španieli MP nevyplienili, pretože o ňom nevedeli. Pravý dovod, prečo Inkovia opustili MP skor, než bolo vobec dostavané, sa asi nikdy nedozvieme. Možno to boli choroby, nedostatočná úroda vysoko v horách, alebo náboženské dovody.. stačilo, že sa nejaký z Bohov rozhneval,zoslal nejaké to zemetrasenie a Inkovia zutekali do Cusca… O tom, že MP bolo málo a krátko obývané svedčí aj fakt, že sa tam našlo pomerne málo kostier...Ale ktovie, čo prinesú ďalšie výskumy.
Machu Picchu sa nachádza v nadmorskéj výške 2430 m., pozostáva z dvoch častí, z juhovýchodnej poľnohospodárskej (cca 40 a 80 terás, stále sa vykopávajú ďalšie) a z mestskej časti.
Terasy na pestovanie zemiakov a kukurice sú strmé a obrovské, orientované na východ, tento štýl prevzali od aziatov. Na terasách je vertikálne zastúpených 11 mikroklimatických pásiem. (neviem presne, čo to znamená, ale tak pravil sprievodca) Úrodu zbierali trikrát ročne. Na terasách sa venovali nielen pestovaniu ale aj testovaniu, boli to takí agro-experimentátori.
MP- jeho nadmorská výška sa za 20 rokov zvýšila o 4cm - leží na seizmologických zlomoch. Pozdĺž budov sú také kamenné žliabky, tým sa viedla voda z prameňa – mali svoj vlastný zdroj vody z kopcov, báli sa, aby ich nikto neotrávil. Boli tu aj fontánky a nádrže, vodný systém tu bol veľmi sofistikovaný.
A teraz k jednotlivým zaujímavým stavbám:
Chrám slnka – nachádza sa hneď při hranici s terasami, je to jediná budova s okrúhlym podorysom, postavená na skale a splýva s ňou. (zase spojitosť s Pačamama). Slúžila k oslavám Boha slnka, praktikovali sa tam zvieracie obete a pod chrámom je kráľovská hrobka, kam sa ukladali múmie vo fetálnej pozícii. Počas zimného slnovratu pechádza svetlo oknom priamo na kameň v chráme.
Kráľovské budovy majú kamene bez spojov, perfektne opracované, budovy nižších vrstiev dolnej časti MP majú kamene spojené hlinou.( Bohatá vrstva - čistá krv, žili oddelene od robotníkov.) Strechy boli z trávy, raz ročne sa opravovali, laná boli z lamej kože. V kameňoch na stene boli aj držiaky na fakle.
Chrám kondora – skala, ktorá vyzerá ako kondor s rozprestrenými krídlami - prinášali tu obede (lamy a alpaky, ľudské obete sa prinášali len Andám)
Chrám troch okien - Trinity - má rozmery 11x8 metrov, symbolizuje peruánske heslo : love, learn and work! Povodne mal 5 okien, dve zamurovali. Uprostred je kameň, ktorý má vzťah k oknám. Ďalej sú tam tri kamene, ktorých symbolika je Ukjapacha - podzemie, Kaypacha - zem, Hananacha – nebo. (častá incká symbolika). Možno to je aj trochu inak, ale sprievodca hovoril veľmi rýchlo...
Incké okna typický zvisle pretiahnutý tvar, dole širšie, hore užšie. Niektoré okná sú zamurované, „vydlabali“ ich až keď si boli istí, že to bude bezpečné voči zemetraseniu.
Intihuatana – znamená „miesto, na ktorom je pripútané slnko. Je to obrovský kus kameňa, ktorý slúžil ako kompas (napríklad jedno rameno ukazuje na Huayna Picchu) a ako astronomický kalendár ( zimný slnovrat…) Je veľmi vzácny aj kvoli tomu, že Španieli mali strach z jeho magického účinku, preto tieto kamene systemicky Inkom ničili. V roku 2000 tam točili reklamu na pivo, na kameň im spadol žeriav a odlomil z neho pár milimetrový kus.
Roca sagrada - skala, ktorá kopíruje pohorie za ňou, je to naozaj krásny kus skaly. Nachádza sa smerom k výstupu na Huyaa Picchu.
Na centrálnom nádvorí je jediný veľký strom, pod ním sa našiel jediný vzácny zlatý predment – náramok.
Inkovia sa dožívali cca 40 rokov, mali mongolské črty. Nikdy nebehali bosí, mali topánky a na ušiach mali také zvláštne kovové kolieska. Nemali otrokov ani nezamestnaných. Niektoré domy obývali len ženy, venovali sa liečeniu a bylinkám. Nemali písmo, ale používali symboly. (Topakus - symboly na textile.) V Inti – boh slnka a každý incký panovník Virakoča – stvoril vesmír (slnko, búrku..) V inckej ríči bol nástupca panovníka najchytrejší syn, nie najstarší. Nikdy tu nesneží, je to 16 st.pod rovníkom.
Kamene na stavbu používali zo skál nad MP, je ľahšie je presunúť dole ako hore:-) Vnútro domov mali pomaľované – terakotou. Prikrývky používali z najjemnejšej vikune. Nikdy nepili mlieko.
Na MP žijú len lamy, alpaky sem nevylezú, v okolitých lesoch žijú medvede a pumy. Pestovali aj ovocie čirimoja.
Ak som dobre zachytila, prebiehalo tu niečo podobné ako olympiáda, akurát výhercu týchto hier obetovali :-(
V Aquas sme si dali turistické menu nad riekou a šup do vlaku. V Ollanta nás zobral bus, nebola to linka, ale minivan z Cusca, ktorý zbieral turistov, nebolo to drahé. (15 šušňov na osobu) Večer sme si vyzdvihli batohy uschované v hoteli a šli sa presťahovať do čarovného hotelíka v strmej uličke nad námestím. Zo společenskej miestnosti je prekrásny výhľad na Cusco a na červené škridľové strechy, ktoré zdobia roztomilé hlinené býčky.(Los torritos). Samozrejme na recepcii koka čaj, koka listy a kyslíkový prístroj ak by vás postihla soroche - výšková choroba. V španieštine sa veľmi zlepšujeme – najčastejšia veta: dos grandes cervezas ! Uno mas! Večer sme zaspali ako zabití už o deviatej.
Free day Cusco Vyrazili sme do mesta, je Popolcová streda, takže o program je postarané. Hneď zrána bola pred katedrálou obrovská dychovka, za ňou vojaci niesli na nosítkach sochu nejakého svätého a na konci bol sprievod kňazov, mníšok a krojovaných i obyčajných ľudí. Hádzali na sochu zlaté papieriky a spievali, trieskali petardy. Prišli so sochou k vstupu do kostola , ktorý bol celý obtočený girlandami z kvetov a farebných sklíčok a zrkadielok. No všetko, čo sa tu týka náboženstva musí byť krásne farebné. Najviac sme sa smiali z takých akoby mažoretiek, ktoré mali vysokánske biele čižmy a skladanú bielu sukienku, z ktorej im trčali zadky:-) Tak takto prísť do kostola u nás, ženie ťa farár i s babkami svinským krokom von …
Prešli sme sa po Plaza Regocijo k trhovisku, kde sme chceli podopĺňať našu zbierku suvenírov. Nakoniec som si kúpila vyšívanú krojovú sukňu, sice netuším, či ju niekedy v živote využijem, ale človek nikdy nevie...Stánky sú tu rozdelené na kroje tradičého typu a na kroje španielskeho typu. Šijú ich priamo v stánku na starej Singerke, aj upravujú na postavu. Podľa množstva stánkov je jasné, že folklór tu tak skoro neumrie...Nádherné mali aj klobúky, ploché, vysoké, vyšívané, čierne, s pierkami, záplava farieb…Kúpili sme si inckú masku na stenu, keramickú. Na obed sme si dali „rainbow trout“. Zašli sme aj do dvoch múzeí – jedno incké, jedno moderné, na oba nám platil turistický lístok. Popoludní sme ešte vyrazili na pouličné trhy, dokúpili sme všetkým pestrofarebné obojstranné čiapky s vrkočmi. Sú tu strašne lacné, samozrejme, tie za 4-5 dolárov sú z akrylu a vlny (aj keď predavači svorne tvrdia, že sú z alpaky), rovnaké čiapky z alpaky su drahšie a úplne rovnaké z baby-vikune stoja aj 100 dolárov. Na trhu sa kúpiť nedajú, len v autorizovaných obchodoch, kde majú aj nádherné pončá a svetre, ale stoja 800 až 1500 dolárov. Šály na trhu sú za 20-30 dolárov, v obchode 140 dolárov. Všeobecne domorodci nosia veci z ovčej vlny a akrylu, všetko z alpaky a vikune je na predaj a export. Na večeru som si kúpila dve vynikajúcce avokáda a fľašu vína :-)
Let Cusco – Lima Let do Limy bezproblémový, poobede sme vyrazili do mesta, zasekli sme sa ale v jednej bočnej uličke při Plaza de Armas, ktorá bola dosť široká a celá bola v podstate jeden veľký tanečný parket. Hrala tam zase impozantná dychovka zložená z cca 30 hudobníkov, toľko dychových nástrojov, že som netušila, že ich toľko existuje...Uprostred tancovali tri páry seniorov a jeden astenický dedko v čapici vyzeral jak vyslúžilý profesionálny tanečník, hádzal tam také kúsky, že sme valili oči… Potom si to strihol profesionálny tanečný pár, tancoval niečo asi ako tango a bolo to nádherné…Prešli sme sa aj popri rieke, odtiaľ je krásny výhľad na početné kopce, ktoré sú kompletne pokryté slumami. Odvážili sme sa prejsť cez rieku na okraj slumu, ale stačilo nám to pár metrov a už som sa bála.
Posledný deň sme si do tretice švihli Free walking tour Lima. Mesto Lima vzniklo podľa rieky Rimac + slovo štvrť. Budovy na námestí pochádzajú až z 20.storočia, veľa budov starších sa zničilo zemetrasením. Výmenu stráží sme len tak obišli (prebieha každý deň, dvakrát mesačne aj s prezidentom). Najznámejší peruánsky prezident bol Alberto Fujimori, jeho rodičia boli Japonci, za jeho šéfovania sa (1990 -2000 ) aktívne bojovalo proti terorizmu, stabilizovala sa ekonomika a zastavila inflácia. (Mali menu 5 miliónov šušňov na jeden dolár…) Za zneužitie verejného činiteľa bol aj uväznený. Teraz je prezidentom Kuczynski, má poľské korene. (Kandidovala aj Fujimoriho dcéra Keiko, ale neuspela)
Všetky hlavné budovy na Plaza de Almas sú žlté, je to farba mesta, len pošta je ružová. Sprievodca nám ešte povykladal o jedinom držiteľovi Nobelovej ceny, bol to spisovateľ Mario Vargas Llosa. Jeho prvá manželka bola jeho teta, druhá manželka bola jeho sesternica a tretia manželka je matka Enriqua Iglesiasa. (Mimochodom, tiež kandidoval za prezidenta)..Llosa, nie Enrique :) Neďaleko námestia je nádherná secesná budova vlakovej stanice, má prekrásne vitráže a kachličky. Vlaky ale už dávno prestali premávať kvoli teroristickým útokom. Potárali sme sa uličkami, kde nám ukazoval najstaršie limské domy (casa). Skončili sme v jednom obchodíku s Piscom . Peruánci mali súdny spor s Chile ohľadom toho, odkiaľ pochádza. Je hand - made a vyrába sa z hrozna. Ochutnali sme tri druhy – obyčajný, z passion fruit a niečo ako Bailes. Alkohol mne teda chutí v každej forme:-)
Komentáře
Okomentovat