Začiatkom roku 2020, keď bol svet ešte normálny, sme sa vybrali do Indonézie na ostrov Bali a Jávu. Cestovali sme dve rodiny s deťmi (naša 13 a 8 rokov a 15 mesiacov a kamoši 13 a 9 rokov), takže sme nechceli žiadnu divočinu, ale niečo bezpečné. (Denpasar má veľmi dobrú austrálsku súkromnú nemocnicu.) Našťastie žiaden veľký problém nás nestretol, ikeď Jáva bola teda hyguenicky dosť na hrane...Ak by sme boli bez detí, určitě je itinerár pestrejší, ale nakoniec je fajn mať spomienky spoločné s deťmi 😊
Čo ma najviac prekvapilo a
sklamalo?
Na Bali sú celkom o ničom pláže,
obecne nemám rada tie čierne…šnorchlovanie žiadne, ani na Gili Air, kde sme boli
5 dní. Turistov nebolo až tak veľa, pretože sme cestovali mimo sezónu, ale daň zato bolo zase daždivejšie počasie. Osobne radšej dážď než mraky turistov...
Prekvapilo ma to hinduistické mystično, veľa chrámov,
nielen tých typických balijských, ale aj malých svätýň, chrámy sú tu prekrásne a nikde inde na svete podobné nenájdete. Dennodenne tu prebiehajú obete, ktoré
dávajú ženy bohom popri cestách, domoch, skoro úplne všade…a za zmienku stojí aj prekrásna zeleň
ostrova.
Tak po poriadku a pár technických
pripomienok. Leteli sme s Qatar Airlines Praha-Doha-Denpasar, presun do
Prahy vlakom, prvý let 6 hodín, druhý cca 11 hodín. Celkovo servisom nie až tak
super jako Emirates, ale inak veľmi fajn. Detské menu, hračky, alkohol, všetko
O.K., letušky príjemné. Naše batoľa dostalo aj bassinet, ktorý
sme mali objednaný dopredu, ale problém je v tom, že až som ho uspala, tak
v momente začali turbulencie a musela som ho vybrať. Takže celkom náročná
noc…Uspať, vložiť, turbulencie - vybrať, zase uspať, vložiť a to celé dokola….
Po prílete sme prespali
v hotelíku priamo pri letisku, mal aj bazén, využili ho úplne všetci okrem prscka, ktorý bojkotoval jedlo, bazén i časový posun, tak uvidíme, kedy sa
spamätá…My ostatní sme sa porochnili, dali večeru, pivko a celí šťastní, že sme
prežili náročný presun, sme si dali zaslúžení odpočinok.
1.
Hneď ráno sme vyrazili naspäť na
letisko, smer Jáva. Stretli sme dve Slovenky študujúce v Číne a celú dobu
na letisku i v lietadle mali rúšky. Evidentne už vedeli viac než my… Let
bol krátky, pekný výhľad na sopky na Jáve, behom letu niečo zakvíkalo a Robo sa
opýtal: „ Čo to bolo??“... A Ríša: „Přejeli jsme kočku!“
Po prílete do Jodgjakarty sme sa ubytovali v Bintang bungalows s krásným bazénom.
Vyrazili sme na výlet, ktorý začal tubingom v jaskynnom komplexe. O tom vám veľa nepoviem, strážila som batoľa, keďže bol hic a nedalo sa s ním nikde prechádzať, bolo to dosť utrpenie a navyše všade celkom špina…Myslím, že po tomto zážitku bude mať brutálnu imunitu….Chlapci si to užili, v jaskyniach bolo veľa netopierov, potom zastavili v nejakom jazierku, kde skákali zo skál a užili si kopec srandy…dúfam teda. Potom sme sa presunuli do borovicového hája s nádherným výhľadom do okolitej prírody. Krátka prechádzka a zastávky na fotky vo všakovakých prútených skulptúrach. Asi najznámejšia je obrovská dlaň, kde sme sa všetci postupne vyfotili. Našťastie bolo mimo sezónu, takže ani fronta na fotku nebola…
Ale najlepšia fotka bola aj tak s miestnymi
ženami na náklaďáku, ktoré na naše malé biele dieťatko mávali😊Mračná sa sťahovali, ale nakoniec
nepršalo. Náš šofér Daniel pravil, že „global warming“, v túto dobu ešte
před desiatimi rokmi celý deň prepršalo…Ešte v 10 rokov starých
cestopisoch Lonely Planet tak píšu….no ide to s našou planétou do záhuby.
Zato na Bali nám už pršalo výdatnejšie.
Pri domoch tu majú skoro všade
zavesené klietky s vtáčikom. Je to v podstate taký alarm, keď príde
niekto nepovolaný, začnú škriekať.
Na večeru sme si dali smaženú
ryžu s vajíčkami na rezance a zeleninou a deti kuracie Satay, ale tu ich
nepodávajú na paličke ako v Thajsku.
2.
Dnes pre mňa „naj“ časť Jávy –
najväčší budhistický chrám Borobudur a nejvyšší hinduistický chrám Prambanan. N
Jáve je pestrá zmes náboženstiev, kresťania, moslimovia, budhisti, hinduisti,
protestanti.
Cesta minivanom cca hoďka, len
cez Jogju sme sa trmácali cez pol hodinu. Ale zato bizarností tam člověk videl
viac než dosť. Napríklad kde možte vidieť na skútri človeka, ktorý v hrsti nesie
živého holuba???! Chlapci hneď vydedukovali, že ide poslať email! Alebo Ríša
hovorí: „Sisi, viděla jsi toho chlapa vpravo???“ A Sisa : „Myslels tu ženu
vlevo???“ Daniel pravil, že si máme dať pozor na Big Moskyto!, rozumej otravní
predavači.
Borobudur je nádherný a ja som
spokojná, vždy som ho chcela vidieť. Je vysoký 23 metrov, 4 štvorcové terasy a
na nich tri okrúhle terasy, na ktorých sú perforované stúpy, v každej
socha Budhu. Okolo tých terás sú celé steny pokryté výjavmi z Budhovho života,
výklad k tomu by bol určite zaujímavý. Hic je ale neskutočný. Zhora je
fakt krásny výhľad. Celkom málo turistov, batoľa schované v klokanke a
spí, no paráda😊 Turistické centrum, toalety,
občerstvenie, všetko na dobrej úrovni, čisté a modrené, milé prekvapenie…
Prešli sme minivanom kúsok ďalej,
na Prambanan, je to komplex dvoch väčších chrámov, uprostred sú tri menšie a také komerčné miesto, kde sa deti
vyfotia s kadejakými příšerkami. Na tom poslednom chráme sme boli skoro
sami, decká tam liezli aj tam, kde nemali (čo je v dnešnej době reštrikcií
a obmedzovania naozaj zábavné😊) ,
robili si panoramatické fotky, schovávali sa v kadejakých výklenkoch a
kopami šutrov, skákali parkour. Už keby som na tejto dovolenke nič nevidela,
bolo to super. Ja tú architekturu proste milujem. A aj kuriatko zo šatky vyliezlo, no čo viac si priať….
Cesta naspäť už bola typická
komerčná, cez neskutočný labyrint obchodíkov, stánkov, kde predávali furt to
isté dokola… No čo sa dá robiť, každý si zarába po svojom.
Zastavili sme ešte na dvoch ďalších menších chrámoch, ale názvy neviem, keďže zapisovať si i nosiť batoľa naraz je celkom náročné. (Inak ono okrem mojho mlieka nič nezjedlo…tak uvidíme, každopádně do Jávskej nemocnice nechcem ani za trest). Pri jednom chráme bol obrovský strom, z kotrého viseli mega liany, tak decká mali prírodné hojdačky.
Daniel nám
spomenul, že tu robia jackfruit jako prílohu k mäsu, tak sme to chceli
skúsiť. Ale teda nebol to úplne nejlepší nápad, hygienické pomery stanoviska
boli viac než úbohé, mäso skoro žiadne, suchá ryža a jackfruit nijak vábny.
Následky toho (pravdepodobne ) sme pocítili hneď v noci, keď mi prostredný
potomok dogrcal dvakrát celú posteľ a ja som chytila panickú ataku z toho,
že musím ísť do Jávskej nemocnice, pretože to chytí aj batoľa. Kuriatko bolo
nakoniec (vďaka dezinfekčnímu gelu a odolnému materskému mlieku) úplne
v pohode, ale riskovať výlet na sopku sme nechceli, takže nás troch čakal
deň voľna…
3.sopka Merapi
O tomto dni vám teda veľa nepoviem, keďže nikto okrem mňa v tejto rodine nenapíše ani riadok. Prvá zastávka bola vtáčí trh, ten bol podľa fotiek dosť bizarný. Okrem farebných vtáčikov do spomínaných tradičních klietok tam mali aj nafarbené malé kuriatka (purpurové, fialové, zelené), údajne preto, aby sa lepšie predávali…Kuriatka namočia do farby a ešte ich v tom nechajú pochodiť, aby sa im zafarbili aj nohy. Ochrancovia prírody sem ešte dosah nemajú. K čomu ale predávali netopiere, to mi zostane záhadou….
Ja som medzitým kontrolovala
životné funkcie oboch našich potomkov, ktoré nakoniec boli úplne
v poriadku, ale kľudná som bola až večer. Takže som s ostatnými
vyrazila na miestny trh. Okrem bambusového cimbálu tam bolo veľa batikových
dielní, stánkov, jedla a všetkého možného….
4.
Presúvací deň
Dopoludnie balíme, poniektorí
v bazéne, Tom si kreslil v altánku, až ho trafil mŕtvy čierny vták,
kterého odhodil ventilátor. Na letisku naše batoľa zjedlo prvú stravu
v Indonézii – sušienky Oreo! Let v pohode, na Bali presun do Padang
Bay, kde máme ubytko na jednu noc. Večer sme si dali výbornů večeru na pobreží,
luxusné obrovské krevety, sme radi, že už im prišiel na chuť aj náš 8-ročný syn,
ktorý inak exotickú stravu nemusí…V reštaurácii mali Budhou aj Shivu, úplne všetko,
už len Aláh tam chýbal….
5.
Cesta na Gili Air loďou, je to speed boat,
dole uzavretá, hore párty s hlučným reprákom, kde mlaďoši tancujú
Macarenu. Prečo sme si vybrali Gili Air? Podľa csetopisov je Gili Trawagan
párty ostrov, na Gili Meno zdechnul pes a gili Air je niečo medzi a dá sa tam
šnorchlovať…To sme ešte netušili, že so šnorchlovaním to bude trošku
komplikovanejšie..:-(
5.-9.deň
Ubytovanie je úplne super, chatky
okolo bazéna, čisté, s terasou, bazén luxusný, no sklamanie veľké je to
more…pri našom ubytku dosť špinavé, takže sme museli ďalej, tam už to bolo o.k.
Ale teda šnorchlovanie sa nekoná, je to
plytké a človek sa musí brodiť pol kilometra, až dojde k nejakému
korálovému zrázu. Takže nakoniec si musí kúpiť šnorchlovací vylecík. Tak sa
kúpil vlet a šlo sa. (okrem mňa a batoľaťa samozrejme) Tam už to bolo veselšie,
nejaké korytnačky, podvodné sochy pri Gili Meno, korály, rybičky…
Večerná fotka - v pozadí sopka na Bali
Naši kamoši absolvovali aj
celodenný výlet na Lombok a boli spokojní, my sme sa venovali vegeteniu na
pláži a kúpaniu. Každopádne tomu
najmenšiemu prckovi sa najviac páčil hotelový bazén. Večer sme navštívili i reggae
párty v našom ubytku, pretože neskoré popoludnia už väčšinou pršalo. Západ
slnka je tu impozantný, v teplom večenom svetle sa odráža sopka
z Bali. Na Gili Air prevláda islám, ženy nosia šatky a na hlavách obrovské
koše a nádoby ako Afričanky. Mešita tu vykrikuje už o piatej ráno a medzitým
sme sa celú dobu snažili dekodovať jeden typický zvuk, ktorý sa tu neustále
opakoval a hlavne v noci to bola otrava… začalo to takým kokrháním a potom
akoby híkal opitý somár…Až na Bali sme zistili, že to je gekon a jeho meno
pochádza práve z tohoto zvuku – Ge-ko, ge-ko….Jedlo nijak zvláštne,
kuracie kari nieje vobec pikantné, dobré sú tuniakové steaky, red snaper je
malinký a jediné, čo trochu poštípalo chuťové bunky bola Tom gka kai a papájový
šalát.
Keďže jedného detského člena
našej výpravy skolil zápal stredného ucha, dali sme si Ubude taký relax, hotel mal bazén, takže to
bolo celkom O.K. Dopoludnia sme podnikli krátku prechádzku smerom
k mestu a naozaj sa tu strieda
dom-svätyňa-dom-svätyňa. Chrámy sa nazývajú Pura a je ich na ostrove cca
17 000. Došli sme aj k väčšiemu chrámu, kde sa chystala slávnosť.
Každá dedina je zasvetená nejakému inému bohovi, takže aj termín slávnosti majú
rozličný. Balijci sú veľmi duchovne založení,
ovplyvňuje to ich každodenný život, činnosti, úrodu na poli, sviatky…Bali
je jediný ostrov Indonézie, kde je dominantným náboženstvím Hinduizmus. Ono
v podstate hinduizmus nieje náboženstvo, ale „way of life“. Ženy chodia
nádherne oblečené, i tie mladé – majú blúzky s dlhým rukávom, ktoré sú
celé z čipky, dlhú sukňu ( sarong ) nosia i chlapi, ženy ho ale
v páse majú prepásaný širokou stuhou, čo je veľmi ženské. Chlapi nosia
typickú čiapočku, alebo skor takú
čelenku, ktorá je vpredu nariasená akoby do vejárika. Samozrejme líšia sa
kvalitou materiálu, sú obyčajné látkové batikované, ale aj luxusné hodvábne.Po
Bali je možno vidieť aj také typické ohnuté stĺpiky z bambusu, lemujú
dediny, chrámy, sú ozdobené květinami, stužkami, na konci je lampášik.
K nim viac neviem, keďže som sa zabudla opýtať ☹
Tretí deň sme započali na
ubudských ryžových poliach, ktoré su skor také foto-pozadia, ale deti boli
úplne unesené z obrovitánských hojdačiek. Ďalšia zastávka bola Tirta Empul
– vodný chrám založený v roku 960, prebieha v ňom rituálna očista.
Voda je ľadová a ľudia v zástupech čakajú, až sa do nej celí ponoria a
potom si ešte omývajú hlavu pod tečúcou vodou.
Gunung Kawi Temple je zase pohrebný komplex kráľovskej rodiny z 11.storočia, pozostáva z desiatich výklenkov v skale, 7 metrov vysokých.V okolí je krásna zeleň a keďže výdatne prší, vegetácia je čerstvá.
Posledný počin bol skanzen, kde boli úhľadné domčeky, úhľadné
záhradky a všetko bolo utešené, akurát strašne lialo☹ Balijci majú celkom zvláštny štýl bývania,
žije viac generácií dohromady, miestnosti sa na seba „pristavujú“ okolo akoby
centrálního štvorhranného nádvoria, ktoré sa volá Nata. Miestnosti striedajú
otvorené priestory. Rozmiestnenie má špecifické pravidlá, vtup je z juhu
alebo zo západu, vo východnom pavilóne prebiehajú oslavy, najpodstatnejšou
súčasťou obytného komplexu je svätyňa. Ako u všetkého, aj pri stavbe domu je
najdoležitejšou osobou kňaz (nie stavbyvedúci😊
Tretí deň boli chlapci na
prechádke po ryžových poliach v okolí. Chlapci si kúpili nádherné ručne
vyrezáané věcičky – puzdro na pastelky a hlavu Budhu, ktorá má otváranie ako
puzzle, fakt krása!
My pri luxusnom bazéne (
s knižkou a drinkom v ruke) pozorujeme pani domácu, ako nosí veľký
podnos s množstvom malých obetných košíčkov z banánového listu, sú
naplnené drobným kopčekom ryže, sušienkou, ovocím, kvietkom, k tomu
samozrejme vonná tyčinka. Volajú sa Canang Sari. Rozkladá ich po celej záhrade,
väčšinou na nejaký stupienok so sochou, alebo na plot, je to všetko pre dobrých
duchov. Potom vyjde pred bránu a položí ďalší na zem alebo na cestu, tento
patrí zlým duchom. Takýto rituál sme na Bali vídavali veľakrát a nikdy ma to
neomrzelo. Jediné, čo nieje veľmi
estetické, sú rozflákane a vyschnuté zbytky košíčkov po uliciach 😊
Večer zase prší, ale terasa, pivo
a pokec, takže nám to nevadí…
14.-19.deň:
Ďalší deň sa presúvame na okružnú
jazdu po Bali. Hneď prvý typický chrám Pura Besakih - je prekrásny. Farby
zelene a sarongov sú až gýčovité😊
Nieje tu až toľko turistov, takže
si to celkom užívame. Hore sa všetci dlho fotíme medzi krídlami rozpoltenej
brány, proste typická must have fotka z Bali. Tom skúšal vytvoriť efekt
zrkadlenia sa v pseudo-vode na mobile.
Presúvame sa do oblasti Batur,
kde je sopka a obrovský kráter zaliaty vodou. Je to krásná oblast, nádherné
výhľady. Za prijateľné vstupné sme našli Batur natural Hot springs, termálná
liečivá voda, balzam na naše ekzémy😊
Bazénky s vodou sú
kaskádovité, v každom je iná teplota, niektoré boli tak horúce, že sa do
nich nedalo vliezť…Samé fontánky a masážne trysky, krásna zeleň okolo, welcome
drink, čisté prostredie a nádherný výhľad na zatopený kráter i hory, nad
kterými už videli ťažké mračná, takže večer bude zase daždivý😊 Porochnili sme sa výdatne, chlapci boli
spokojní a batoľa ešte viac, fontáky boli veľmi zábavné. Navyše tam bolo málo
ľudí, takže sme boli spokojní.
Pokračoval sme k vodopádu
s názvom Les, keďže už začalo pršať, navliekli sme pršiplášte a po
islandskom vzore sme vyrazili. Kamene sa šmýkali, mimino bolo durch mokré, ale
došli sme tam. Na kúpačku to nebolo, ale krásny vodopád, kde sme boli úplne sami.
To bola posledná zastávka tohoto dňa, a šup sa vysušiť a niečo dobré zjesť.
Ráno je vždy krásne, ale keďže
máme pomalý timing, nestíháme vidieť všetko, čo si naplánujeme…)
Sekumpul vodopády sme bohužiaľ
nestihli… Cesta tam bola v pohode prechádzka, ale keď začalo pršať, mokré
kamene, voda sa leje z kapucne do očí…a s prckom v premočenej
klokanke, keď si ani nevidím na nohy, kam strmo dole stúpam, to už bolo na mňa
priveľa…Vyfotili sme si vodopády v polovici cesty dole a hotovka, čo sa dá
robiť…Od rozcestníka k zaparkovanému minivanu nás vzali na skútroch. No
úprimne, keď som videla tú strmú mokrú cestu a podávala Robovi prcka, kterého
posadil medzi seba a skutrovodiča, nebolo mi všetko jedno. Každopádne, keď sme
vyrazili, bola to brutálna adrenalínovka. Vrešťali sme všetci a Balijčania sa
z nás rehotali. Fakt mega sranda.
Navštívili sme aj najväčší
budhistický chrám na Bali - Banjar
temple, je výrazne inšpirovaný Borobudurom. Dan si kúpil obrovskú vetvičku
s jeho momentálne najobľúbenejším ovocím – rambutan. Akurát si nevie
zapamätať jeho názov a hovorí mu orangutan.
Posledný deň okružnej jazdy po
Bali sme venovali ryži.Bežný Indonézan zbaští 140 kg ryže za rok. V ich
jazyku má ryža štyri názvy, inak sa hovorí ryži, keď ju kupujete, inak ryži na
poli a inak uvarená alebo vo forme kaše.
Ryžové polia Jatiluwih sú naozaj
nádherné, ikeď to nie divočina, ale vyzerajú ako z reklamy na Bali. Keďže
ryža rastie dva mesiace vo vode a dva mesiace v suchu, kedy sa prejde
kombajnom, je možné dostať úrodu 3x do roka. Kedysi to bolo len dvakrát do
roka, ale posledné desťročia je vyšľachtená rýchlejšia verzia. Aby sa urychlila
doba rastu, do vodnej terasy sa vkladajú už predpestované sadenice, 30 cm
veľké, v pravidelných 15-cm intervaloch, vyzerajú jako podľa pravítka…Príprava
takej terasy je takisto zložitá, musí byť vodorovná, aby sa tam držala voda,
ohraničená bahennou hrádzou, musí sa po každej úrode zorať. Na poliach sme
videli ženy, ktoré neustále odstraňovali burinu okolo sadeníc, hnojili ju,
všetko sa robí ručne. Najzaujímavejší na terasách je vodný systém. Hrádze,
hrádzičky, kanály, tunely, ktorými preteká voda z jednej terasy do druhej,
tento systém vznikol už v 9.storočí a nazýva sa Subak. V políčkach sú
na každom kroku malé svätyne, pretože ako som už spomínala, hinduizmus je way
of life…Nebude úroda, keď nebude požehnaná a keď sa člověk nezavďačí Bohom, to
platí aj na ryžovom poli.Ryža je navyše nielen na tanieri, ale behom osláv a
obradov sa prilepuje na čelo, takže bežný Balijec nosí ryžu na čele do tej
doby, kým nevyschne a neodpadne mu. Prechádzku sme si užili, bolo to super,
ochotné pani sa s nami fotili a mávali nášmu prckovi, okolie je krásne,
mračná sú nízko, skoro nad našimi hlavami😊 V okolí je perfektná turistika,
hory, kopce, ale to už by sme s klokánkou asi nezvládli.
Obed sme vynechali, kým prcek
spí, rýchle sa chceme presunúť do Denpasaru,
tak sme si aspoň pokecali s Danielom.Ja som totiž strašne zvedavá a
milujem, keď máme nejakého domorodého sprivodcu a šoféra v jednej osobe.
Takže j jazyku :V Indonézii
sa používá 300 jazykov, čo asi vyzerá veľa, ale prihliadnuc na fakt, že
Indonézia leží na 17 000 ostrovoch, nieje to až tak veľký počet. Na Jáve
hovoria teda úplne iným jazykom ako na susednom
Bali. Jeden jednotný jazyk sa nazýva Baza a základ má v holandštine.
Školský systém na Bali – do školy
sa chodí 6 dní v týždni, nedeľa je voľno.Deti nosia uniformu.
Obrady na Bali bežia podľa iného
kalendára, v tomto kalendári má rok 270 dní. Takže Balijčan slávi
narodeniny 2x ročne, raz podľa ich kalendára, raz podľa normálneho..! Zdravotná starostlivost je platená, zadarmo
je len například 5- ročná prehliadka u detí – takto sme cestou videli
veľkú frontu detí, ktoré na ňu čakali…Možno
by som vám povedala aj viac, ale písať v aute, keď vám na stŕpnutej ruke
ležia dve deti, to fakt nejde….
Večer bol krásny a teplý,
vyrazili sme sa najesť. Keďže to bolo naposledy, dopriali sme si mega veľké
grilované krevety, knedlíčky plnené krevetami, grilované mäso a všetko bolo
fakt výborné.
Posledný deň - prelet do Kataru
Katar – Doha -veľmi zvláštne
mesto, zase velkánsky skok v kultúre…Teplúčko, čisto, obrovské mrakodrapy.
Veľmi milí ľudia, keď nás videli, že tápeme v podchode, kterým smerom
v spleti chodieb, sami nám poradili, kterou sa vydať. Takisto aj v autobuse, na trhu…
Prvý deň sme si dali podvečernú
prechádzku k symbolu Dohy, mušľu s obrovskou perlou, keď sa zotmelo,
mesto sa krásne rozsvietilo, ale nastala poriadna zima, takže sme povyťahovali
všetky mikiny z atohovo a vyrazili preskúmať trhovisko, ktoré je obrovské
a rozmanité.Kebab si chlapci vychutnali,až im šťava vytiekla na tričká.
Druhý deň sa časť našej výpravy
vydala na džípe na púštne duny, my sme si dali prechádzku okolo Perly, pozreli
gýčovité pseudopirátske lode v prístave a sadli na autobus smer centrum
mesta. Vystúpili sme kdesi uprostřed a dali si malý workshop
v architektúre. Jeden mrakodrap bol akoby celý zabalený v čipkovej
látke, ďalší asymetrický zrkadlový, vilová štvrť bola tiež zaujímavá, jeden dom
bol úplne celý pokrytý zrkadlovým kachličkami. Až sa lblížilo k obedu,
zistili sme, že od rána sme nestretli ani živáčika, až Tom poznamenal, že to je
apokalyptické mesto…Netuším už, či bol deň voľna alebo sviatok, každopádně
otvorili nejakú kaviareň, kde sme si dali kafíčko a dve koly, účet bol astronomický😊 takže povinný kebab a večerný výlet na
trhovisko, kde sú ceny ešte normálne. Chlapci nám kúpili perlové náušnoce a
vyfotili s s deduškom, ktorý ich celý život lovil. Večer boli decká
tak unavené, že zaspali nad tabletmi.A my zbaliť a směr Praha…tak zase nabudúce…
P.S. Vtátili sme sa 13.2. a za
mesiac už nebol svet ako predtím…a tým nemyslím len cestovanie.
Komentáře
Okomentovat